Diskusia o stave slovenského súdnictva a spôsobe, akým sa uplatňuje nezávislosť sudcov, dostala v krátkom čase už druhý silný impulz.
Rozhodnutie trestného senátu Najvyššieho súdu, ktorému predsedá Štefan Minárik, že Ivan Lexa musí byť prepustený z útekovej väzby, lebo o nej rozhodol nezákonný sudca, a teda nepríslušný súd, a rozhodovala zaujatá sudkyňa, bol prvým impulzom.
Odbornou verejnosťou otriaslo zdôvodnenie, ktorým trestný senát prepustil Lexu z útekovej väzby. Vyjadrenie Štefana Minárika, že všetko spôsobil „ten, čo vymyslel potrebu vydania nového, respektíve ďalšieho zatykača na Lexu“, prehliada evidentnú skutočnosť. Bývalý riaditeľ SIS nebol na Slovensko vydaný na základe medzinárodného zatykača, lebo bol z územia Juhoafrickej republiky iba administratívne vyhostený.
Práve preto, aby existoval právny titul na zatknutie Lexu, vydala príslušný príkaz sudkyňa Krajského súdu v Bratislave. Krajský súd bol teda príslušný a sudkyňa Smolová rozhodla o zatykači oprávnene.
Širšia verejnosť nechápala, ako mohol trestný senát označiť sudkyňu za zaujatú iba preto, že podpredseda krajského súdu sa o prípade vyjadril pre médiá.
Ak by vyjadrenie jedného sudcu mohlo spôsobiť, že za zaujatého bude označený aj jeho kolega, potom by jeden sudca mohol fakticky vyradiť z činnosti celý súd.
Skutočnosť, že rozhodnutie trestného senátu vehementne obhajoval predseda Najvyššieho súdu, ktorý Štefana Minárika do jeho funkcie vymenoval, svedčí o tom, že nejde iba o exces, ale predovšetkým o spôsob, akým je súdnictvo vedené.
