Z pozície predsedu Najvyššieho súdu a predsedu Súdnej rady bude Štefan Harabin dirigovať slovenské súdnictvo do februára 2003. FOTO- MAREK VELČEK
Samosprávne orgány majú chrániť svoj stav pred tlakmi zvonku a musia vyvinúť tlak na tých, čo sa svojmu poslaniu spreneveriliKeď sa pred piatimi rokmi v divadle Stoka diskutovalo o tom, či sú tu sudcovia nezávislí a či je nezávislé aj súdnictvo v tejto krajine, vtedajší prezident Združenia sudcov Slovenska Ľudovít Bradáč povedal, že hlavný problém nie je s nezávislosťou sudcov, ale s nezávislosťou súdnictva. Treba povedať, že situácia sa odvtedy zmenila.
Novelou ústavy a zákonom o súdoch a sudcoch sa konečne mohlo zrealizovať to, čoho sa združenie sudcov márne domáhalo celé štyri roky druhej Mečiarovej vlády. Aby nezávislosť súdnictva nebola len v ústave, a teda na papieri, ale aby sa aj právne inštitucionalizovala.
Teraz, keď sa ustanovením Súdnej rady naplnila litera základného zákona a „súdnictvo sa vykonáva oddelene od iných štátnych orgánov“, ako hlavný problém sa ukazuje nezávislosť sudcov. Niektorí z nich totiž svoju nezávislosť uplatňujú v rozpore s právom a spravodlivosťou.
Frackovia ako tágo
V roku 1997 Európska komisia vo svojom hodnotení skonštatovala, že slovenské súdnictvo je nadmerne podriadené výkonnej moci. Sudcovské rady, ktoré tu existovali, neboli samosprávnymi, ale iba poradnými orgánmi. A hoci ich hlas sa mal podľa zákona rešpektovať, vládna moc ho ignorovala. Aj preto sa stal predsedom Najvyššieho súdu Štefan Harabin.
Zákon stanovil, že jeho kandidatúru musia sudcovské rady odporučiť, ale ani Rada sudcov Slovenska, ani Rada Najvyššieho súdu takéto odporúčanie Harabinovi nedali. Napriek tomu ho vláda do funkcie navrhla a vtedajší parlament zvolil.
Minister spravodlivosti Ján Liščák na svojom kolégiu označil sudcov za „frackov blbých ako tágo“, na čo viac než sto sudcov zareagovalo verejnou výzvou, aby zvážil svoje zotrvanie vo funkcii, a to nielen pre urážku sudcovského stavu, ku ktorému sám patril. Vyčítali mu, že pri vymenovaní predsedov okresných a krajských súdov ignoruje sudcovské rady, že odmeňovanie sudcov nemá jasné kritériá a že z politických dôvodov privileguje a protežuje niektorých sudcov.
Z celkového počtu 1284 sudcov pôsobiacich v republike takmer osemsto tvorilo členskú základňu Združenia sudcov Slovenska. Postoje združenia i mnohé rozhodnutia všeobecných súdov uchránili prestíž sudcovského stavu v časoch mečiarizmu. Problematickí sudcovia ju ohrozujú v časoch, ktoré prišli po ňom.
Stavovská solidarita
Skutočnosť, že sa jednotliví sudcovia dopúšťajú skutkov alebo rozhodnutí, ktoré nie sú v súlade s právom alebo etikou profesie, je sama osebe zlá, ale horšie je, že sa od takých činov samotné stavovské prostredie dostatočne razantne nedištancuje.
Po štyroch rokoch, ktoré uplynuli od nástupu Dzurindovej vlády, možno povedať, že početní predstavitelia súdnej moci len s veľkou nechuťou a až po vyčerpaní iných možností iniciujú kárne opatrenia proti svojim kolegom, že disciplinárne senáty sa v mnohých prípadoch rozhodnutiu vyhli tým, že nechali uplynúť ročnú lehotu kárnej zodpovednosti, alebo udelili veľmi mierny trest, ktorý nezodpovedal závažnosti sudcovho previnenia.
Stavovská či profesijná solidarita sudcov zhoršuje stav súdnictva na Slovensku, lebo nevylučuje z jeho prostredia osoby, ktoré zneužívajú inštitút sudcovskej nezávislosti. Príkladov nemiestnej stavovskej tolerancie sa za posledné roky nahromadilo viac než dosť.
Nedisciplinárne senáty
Najpresnejšími informáciami o tom, ktorí sudcovia majú krikľavo nižšiu výkonnosť ako ich kolegovia, disponujú predsedovia okresných a krajských súdov. Neboli to však oni, kto vypracoval zoznam sudcov s najnižšou výkonnosťou a kto rozhodol o tom, že sa proti trom desiatkam osôb začne disciplinárne konanie pre nízke výkony a nedostatočné využívanie pracovného času. S touto iniciatívou muselo prísť ministerstvo spravodlivosti - inak by sa hlboko podpriemerné výkony v súdnictve zrejme mlčky tolerovali.
Neobvyklé pochopenie pre čin, ktorý inak sudcovia trestajú, prejavili žilinskí sudcovia, keď bol ich kolega právoplatne odsúdený za pokus podplatiť ostravského sudcu. Vtedy totiž za neho zložili spoločenskú záruku - predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin v tom nevidel nič zlé ani nepatričné. Práve disciplinárny senát jeho súdu nechal bez sankcie aj také skutky, ktoré nemožno prehliadnuť.
Keď sudca Najvyššieho súdu Jozef Štefanko napadol štátneho úradníka a vstup do ubytovne ministerstva si prerúbal sekerou, vyvolalo to veľkú pozornosť, pretože je naozaj neobvyklé, aby sudca tohto rangu poprel samotný zmysel svojej profesie. Ak totiž sudca siahne po fyzickom násilí a presadzuje svoje právo so sekerou v ruke, tak tým verejnosti oznamuje, že neverí súdnictvu, ale iba svojpomoci. Disciplinárny senát Najvyššieho súdu nechal uplynúť ročnú lehotu jeho kárnej zodpovednosti, takže napriek návrhu ministra Čarnogurského, aby previnilca potrestali preradením o dva stupne nižšie, teda na okresný súd, sudca Štefanko zostal na pôvodnom mieste.
Podobný je aj prípad sudcu Cimermana z Okresného súdu vo Veľkom Krtíši. V čase, keď sa proti nemu viedlo trestné stíhanie, lebo bol podozrivý zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, disciplinárny senát voči nemu zastavil konanie, lebo uplynula zákonná lehota, v ktorej bolo možné vyvodiť voči nemu disciplinárnu zodpovednosť. Mimochodom, záujem o to, aby práve tento sudca vykonal stáž na Najvyššom súde, mal jeho predseda Harabin.
Zmysel Súdnej rady
Autori súhrnnej správy o stave spoločnosti za rok 2001 dospeli k záveru, že Najvyšší súd ako „hierarchicky najvyšší orgán všeobecného súdnictva je poznačený… neochotou jeho predsedu urobiť čokoľvek v prospech ‚dobrého mena‘ inštitúcie, ktorú vedie“. Tvrdili tiež, že úsilie o transparentnosť výkonu spravodlivosti naďalej zostáva v rukách ostrovčekov pozitívnej deviácie a čo je paradoxné i v rukách ministerstva spravodlivosti. Tento záver z minulého roka sa potvrdil aj v roku 2002.
Bol to minister spravodlivosti, kto inicioval disciplinárne konanie proti sudkyni, ktorá sa evidentne vyhýbala kauzám súvisiacim s činnosťou Lexovej SIS. Ak sa prípad vráti na došetrenie po sedemnástich mesiacoch od podania žaloby a len doručenie uznesenia o tom trvá tri mesiace, je evidentné, že ide o prieťahy, ktoré sú hodné, aby sa nimi zaoberal disciplinárny senát.
Aktivita ministra, ktorá kompenzovala pasivitu predstaviteľov súdnej moci, narazila na svoj mantinel. Po zriadení Súdnej rady má práve ona rozhodovať o zložení trestných senátov i začiatku disciplinárneho konania proti sudcom. Najmä od nej závisí, či stavovská a profesijná solidarita bude ďalej poškodzovať stav slovenského súdnictva. Ak samosprávne orgány iba chránia svoj stav pred tlakmi zvonku a smerom dovnútra nezdisciplinujú sudcov, tak nesplnia účel, na ktorý boli zriadené.
