Samozrejme, že novela Thomasa Brussiga (1965) Na kratším konci ulice stojí v tieni jeho hyperúspešného, sexuálne monštruózneho románu Hrdinovia ako my, ktorého nemecký originál vyšiel pred piatimi rokmi a český preklad vlani. Ale to vari neznamená, že je potrebné sa istiť voči knihe takou formulačnou zdržanlivosťou ako Tomáš Kafka v doslove k tuzemskému vydaniu, ktoré spisovateľ osobne predstavil v Prahe. „Už samotná skutočnosť, že ide o prepracovanie či dopracovanie už zmieneného filmového scenára (k filmu uvádzanému na Slovensku pod názvom Eastie Boys - pozn. red.), stavia toto dielo akosi mimo bežnej literárnej prevádzky.“
Novela, áno, dokonca nie nepodarená, ale zároveň zaujímavosť, bonmot či priamo kuriozita,“ píše Kafka. Zoberme to po poriadku. Okolnosti vzniku diela takmer nehovoria o jeho kvalitách. Prózy Vladimíra Körnera takmer vždy vznikali prepracovaním filmových scenárov, ale to im ešte neuberá - či aspoň najlepším z nich - na literárnej svojprávnosti. Okrem toho Brussigovej novele nechýba nič literárne, nie sú to iba na papier prenesené filmové scény.
Tiež nie je najpresnejšie lepiť na Brussigovu sondu zo života ľudu enderáckeho umiernené značky zaujímavosť či kuriozita. Vtipný, sarkastický, na konci však vyslovene zmierlivý žánrový obrázok, to áno; stretnutie typických figúrok svojej doby, tiež áno. Ale tej novele súčasne nechýba presnosť nadhľadu, ktorý najmä tam, kde rozprávanie graduje do pomerne divého zveličenia, výborne vyjavuje absurditu života v štáte „nemeckých robotníkov“ - najmä v Berlíne, rozťatom múrom. A tým tiež tento žánrový obrázok sám seba presahuje.
Pokúsme sa teraz autorov spôsob písania príblížiť. Novela Na kratším konci ulice v niečom konvenuje Vieweghovmu románu Báječná léta pod psa. Napokon Brussigov hlavný hrdina, dorastajúci Miki, si do denníka píše: „Všechno bylo úplně k zblití, ale my se přitom báječně bavili.“ O koľko však bola realita v NDR ostrejšia než v ČSSR, zhruba o toľko je pri všetkej tej „báječnej veselosti“ politicky ostrejší než Viewegh. Svet pubescentov, vyhľadávaných a zakazovaných hudobných nahrávok, krotkých žúrov, rodičov, ktorí doma hundrú a mimo stien bytu pred komunizmom poslušne zvesia hlavy, nachádzame i v niektorých Šabachových knižkách.
Ale ak drží Brussigova novela lepšie, dôslednejšie než Vieweghov najslávnejší román zvolenú hyperbolickosť, teda „uletenosť“ scén a dialógov, potom sa vyznávač zábavných historiek Petr Šabach nemôže zase rovnať fabulačnej disciplinovanosti, zručnému vedeniu príbehu Thomasa Brussiga.
Německý autor sa nikde nedopúšťa ani lacnej spektakulárnosti ako Petr Jarchovský v závere románu Musíme si pomáhať, zasadeného síce do časov nacistickej okupácie, ale rovnako tematizujúceho tragikomickú hranicu medzi hrdinstvom a zbabelosťou v totalitných časoch.
Jednoducho povedané: u Brussiga je menej láskavosti a rečí a viac literatúry, literárneho tvaru. Asi je to i čiastočne typický rozdiel medzi českým a nemeckým písomníctvom. A dialektika niektorých viet („čím lepšie kritiku ukryješ, tým kritickejší môžeš byť“) je taká brilantná možno i preto, že nemčina je jedným z jazykových chrámov tejto zneužiteľnej metódy a Thomas Brussig má prirodzene vypestovaný cit pre jej možnú zvrátenosť, ku ktorej predsa politici Ulbricht a Honecker výrazne prispeli. Ako si to hovorili sprievodcovia televíznym programom Ein Kessel Buntes? Traja dialektici.
JOSEF CHUCHMA
(Autor je redaktor MF Dnes. Písané pre MF Dnes a SME)
