Aké boli hlavné rozdiely medzi fungovaním ŠtB na Slovensku a v Českej republike?

„ŠtB bola síce centralizovaná inštitúcia s hlavným velením v Prahe, ale na Slovensku mala isté špecifiká. Existovalo národné vedenie ŠtB, tzv. 12. správa, v Bratislave. Paradoxne, boli to výdobytky Pražskej jari, ktoré sa neskôr nedarilo federálnemu ministerstvu vnútra odstrániť. 12. správa si určovala, kto bude sledovať najvýznamnejšie osoby, napríklad Dubčeka a Čarnogurského v Bratislave, riadila krajské správy, ktoré mali na starosti sledovanie tzv. bývalých ľudí - politikov spred roka 1948, z prvej republiky a podobne. Na Slovensku sa tiež venoval oveľa väčší priestor cirkvi, z pochopiteľných dôvodov. Tiež sa viac sledovali zbrojárske fabriky. Naopak, menej cudzinci a diplomati, pretože ich tu nebolo tak veľa.“

V ktorej časti federácie bolo viac agentov a spolupracovníkov na počet obyvateľov?

„Takto presne som to nevypočítal, ani ŠtB sama nemala záznamy o takomto pomere, ale na základe iných údajov, aj tých, ktoré sú v mojej knihe, sa to dá vypočítať.“

Ako vnímate dnes rozdiel vo vyrovnávaní sa s minulosťou v Čechách a na Slovensku?

„V Českej republike sme si dlho mysleli, že už sme v tejto oblasti urobili dosť, že sme lepší ako iné krajiny. Ale nebolo to všetko, čo bolo treba urobiť. Začiatkom roka sme sprístupnili archívy ŠtB vo väčšej miere a tisíce ľudí o ne majú záujem. U vás ste k sprístupneniu prikročili teraz. Objavujú sa názory, že je to predvolebný ťah niektorých politikov. Nemyslím si však, že je to niečo výnimočné. Aj v Čechách, aj v Poľsku sa o týchto témach začína hovoriť pred voľbami, keď je spoločnosť trochu vnímavejšia na politické otázky. Som rád, že váš zákon o Ústave pamäti národa ide ešte ďalej ako český, pomôže to aj výskumu našich dejín. Dúfam, že bude fungovať.“

Na Slovensku niektorí politici hovoria, že odhaľovať minulosť je zbytočné, že ľudia majú dnes iné starosti a v skutočnosti ich to už nezaujíma. Čo si o tom myslíte?

„Nie je to pravda. Hrubá čiara za minulosťou sa nedá urobiť, inak minulosť bude ako permanentný otvorený vred. Aj keď možno sa už nebudú chcieť o ňu zaujímať tí, ktorí to zažili - niekdajší politickí väzni, niekdajší agenti, ktorí pomaly umierajú… ale určite sa budú ich deti a vnuci - presne tak, ako sa to stalo v Nemecku. Spoločnosť má dve možnosti - buď informácie o tejto časti minulosti nechá v tajnosti, napríklad v správe tajných služieb, kde sa nimi môže manipulovať, alebo ich čo najviac sprístupní za dodržania istých pravidiel. Táto cesta je podľa mňa oveľa lepšia. Aj váš zákon obsahuje ustanovenie, podľa ktorého sa každý agent a spolupracovník má možnosť vyjadriť a jeho vyjadrenie sa stane neoddeliteľnou súčasťou jeho spisov. Je tu teda možnosť vysvetliť svoje konanie, dostane sa do toho ten ľudský faktor. V Čechách je zatiaľ týchto vyjadrení málo, v Nemecku, kde začali oveľa skôr, veľmi veľa ľudí túto možnosť využilo. Pre budúcnosť sú to veľmi cenné historické pramene. Spoločnosť traumy z tohto obdobia musí prekonať poznaním - ináč to nejde.“