V roku 1960 som za družstevný trojizbový byt zaplatila 34 000 Kčs (v tom čase nové auto Škoda Oktávia stálo na poukaz 26 000 Kčs). Zvyšných 34 000 som splácala ďalších 30 rokov, čo i napriek výhodnému úročeniu (teda nie bezúročne) predstavovalo asi 45 000 Kčs. Je pravda, že sme neplatili „nájomné“, ale namiesto toho sme platili sumu do tzv. fondu opráv, lebo všetky opravy či v dome, či v byte sme si museli hradiť sami.
V tom istom roku moja priateľka „dostala“ štátny štvorizbový byt, za ktorý platila „nájomné“ asi 30 Kčs od jednej izby, teda asi 120 Kčs mesačne, samozrejme, okrem platieb za vodu, kúrenie, elektrinu, výťah a podobne.
Dokonca neplatila ani toľko, lebo v štátnych bytoch boli na nájomnom úľavy 20 - 50 %, ak bývajúca rodina mala malé deti. Takto napríklad moja sestra so štyrmi deťmi platila v trojizbovom byte I. kategórie „nájomné“ asi 50 Kčs.
Ďalšia skutočnosť - pre vás asi novina - je tá, že všetky opravy v dome či v byte (vrátane výmeny kuchynskej linky, sporáka a podobne) hradil štát. Z mojich prepočtov a skúseností viem, že sa to nie vždy dalo uskutočniť z nájomného a že tie výdavky (štátom hradené) boli niekedy vyššie, najmä ak išlo o zatekanie strechy ako v našom družstevnom dome (čo sme museli hradiť z vlastného vrecka). Medzitým ceny stúpli, teda ak ste za družstevný byt v roku 1985 mali zaplatiť 200- až 300-tisíc korún, verím vám, že i nájomné v obecných bytoch vzrástlo na 600 Kčs mesačne (to som už nesledovala).
Nuž, milý pán Mészáros, ak sa k niečomu „odborne“ vyjadrujem, najprv si overím skutočnosti!
MÁRIA IVANOVÁ, Bratislava
