Emma Forrest: Londýn je čakáreň. FOTO - REUTERS
Šestnásťročná hrdinka tejto knihy Viva, čo býva u svojho homosexuálneho strýka, naozaj úplne normálna nebola. Za imaginárnu náhradnú mamičku si vybrala Liz Taylor („v rôznych štádiách jej tlstnutia a manželstiev“), a vôbec, žila v realite, výrazne posunutej k filmu. Čo je pre iných ľudí šedivé, bolo pre ňu nefilmové, a láska podľa nej by mala byť ako upútavka. Aj keď je film zlý, „v tých dvoch minútach z neho máte to najlepšie“. A o ďalšie dve minúty na to zabudnete. Román je preplnený idolmi britského popu, imitáciami Stinga a detailmi, z ktorých hneď pochopíme, že to autorka Emma Forrest je tou strelenou arogantnou tínedžerkou z dobrej rodiny.
Nová anorexia
Nová kniha britskej novinárky Emmy Forrest, Thin Skin, čiže Tenká koža, má čosi útle už v názve. Tenkú pokožku má jej protagonistka Ruby. Emma Forrest tvrdí, že Ruby je zo sedemdesiatich percent Emma, vrátanie dramatického fenoménu škrabanie kože, ktorý pomerne nedramaticky opisuje ako „novú anorexiu“. „Na anorexiu potrebujete najskôr tri mesiace, než to niekto na vás vidí. A než sa vás niekto opýta, čo vám je, trvá to ešte dlhšie.“ Zato škrabanie je záležitosť mládeže, ktorá vyrástla na klipoch MTV. Účinky sú okamžité. Porežete sa a šup, hneď si to niekto všimne. Odmena je blesková. Týka sa to mnohých žien, napríklad Christiny Ricci alebo Angeliny Jolie, ktoré už o tom hovorili aj verejne. Rada všetkým, ktoré s tým začali: „Prestaňte - skôr či neskôr budete potrebovať profesionálnu pomoc.“
Ruby nemá ani len dvadsať, ale už má filmovú kariéru za sebou, a už nie veľa života pred sebou. Necíti sa príliš vo svojej koži. Pije, stravuje sa zle, a z frustrácie nakupuje. Jej príbeh rozpráva autorka so sarkastickou vecnosťou, občas introspektívne, občas prelína dej halucináciami, z rôznych perspektív rôznych postáv. Vďaka tomu neprestáva čítať ani cieľová skupina odchovaná na prudkých strihoch.
Skrachované existencie
Do akej miery je rozprávanie myslené vážne, alebo či ide skôr o profesionálne zmontovanú zbierku príslušníkov dysfunkčných rodín zo strednej triedy, či o ironické zúčtovanie novinárky s médiami a spôsobom, ako zaobchádzajú so životmi narušených mladých žien? Tú brandžu totiž pozná Emma Forrest lepšie než mnohí iní.
Ale z rozhovoru, ktorý poskytla časopisu Century Club, vyplýva, že autorka, ktorá rovesníkov ešte stále volá „decká“, to myslí vážne: „Prečo píšem o takýchto indivíduách? Fascinujú ma, a radšej píšem o chuderách a skrachovaných existenciách, sú jednoducho zaujímavejšie. Je to tak aj v kine. Kto by sa díval na film o niekom, kto má perfektný život a je na tom stále dobre? Nikto!“
Za jej sympatiou k vzbúrencom a outsiderom sa okrem literárnych vzorov od J. D. Salingera po Willa Selfa skrýva viac než rodinné pozadie, ktorým si zvykneme všetko vysvetľovať - v jej prípade ľavicovoliberálni rodičia, otec advokát, mama spisovateľka a k tomu výchova na elitnej, konzervatívnej súkromnej škole.
Mačka v New Yorku
Jej románová postava sa dostane z najhoršieho až po nevydarenom pokuse o samovraždu a následnom pobyte na psychiatrii, keď zistí, že jej sebadeštrukčná misia sa skončila a že sa bude sama, bez rodičov, musieť vrhnúť do sveta, ak chce žiť. Emme Forrest sa podarilo vyskočiť z tejto deštruktívnej fázy tým, že sa z Londýna presťahovala do New Yorku, kde teraz býva v maličkom bytíku vo West Village a vychutnáva si spolužitie s mačkou. Zjavne sa tam cíti lepšie.
„New York mám oveľa radšej než Londýn, je to pre mňa oslobodenie. Tam môžete byť jednoducho sama sebou. Tam je toľko šibnutých, že si vás nikto ani nevšíma.“ Občas zájde do kina, pozerá videá a robí samé milo nezaujímavé veci. O Londýne hovorí ako o „čakárni“, v ktorej treba sedieť, než vás vpustia do New Yorku. Aké však sú tie choroby, ktoré, aspoň podľa Emmy Forrest, vie vyliečiť toto tak nezdravo pôsobiace mesto? To radšej nechcime vedieť. Ale „rozkošné a hrozne smiešne“ asi nie sú.
ANDREA PUKOVÁ
