Pavel Hrúz (1941) knižne vydal: Dokumenty o výhľadoch (1966), Okultizmus (1968). Až s odstupom dvadsiatich rokov mohol vydať ďalšiu zbierku próz - Chliev a hry (1990), neskôr potom Chlieb a kry (1996). Časť jeho ponovembrových knižných publikácií je oneskoreným vydaním starších rukopisov zo 70. a 80. rokov - Pereat (1991), Párenie samotárov - Rendezvous 69 (1993). Neskôr vyšli: Oči kuričove (1996), Hore pupkom, pupkom sveta (1998) a Bystrica v tom (2000). Je laureátom Ceny Dominika Tatarku. FOTO - DANIEL VESELSKÝ

Pri tomto fachu musíš vedieť rátať. Nie preto, že by ťa v sobotu odrgali pri kase, ale zato, aby si neskončil hore raťafákom. Keď sa navŕtajú diery - na celý profil ich dvadsať vychodí - dreveným tĺčikom popcháš patróny s dynamitom, my sme fasovali len želatínový, z toho je menej smradu, vytiahneš lunty a bežíš kade ľahšie, lebo len strelmajster smie zostať a pozapaľovať šnúry. Stojíš v zálome alebo za hrubou stojkou, ruky na ušiskách, papuľa rozškľabená ako u kanonierov a čakáš. Krčiť sa, čupieť nehodno, ani líhať sa neopláca, ľahšie by ťa trafilo. A tak si len chrbtom prilepený ako rezanec a odratúvaš z plných pľúc tie šupy: „Raz, dva, tri …“ Jeden vedľa teba ancvajuje, druhý eďketuje, ale všetcia musia, veď okolo pätnásteho odpalu si už osprostený a mohol by si sa pomýliť. Lebo rupnúť musí všetkých dvadsať, až potom sa začne vetrať a vyvážať rúbanina. Keď daktorá nálož zlyhá, je zle a hriechy z toho pochodia, lebo sa musí čakať, predpisy a tak, háklivá vec. Chlapi hrešia, zvlášť, keď sa blíži prerážka a šéfovia sľubujú prémie, hneď je mela.

Raz sme mali takého nerváka: len čo prach trocha sadol, vybral sa, že nevybuchnutú patrónu vytiahne. Prešťala ho, vo troje sme nakladali hnáty a trup do gebusky, a to ešte hlava zostala pod balvanom, ktorým sa nedalo hnúť. Ako vravím, rátung je dôležitý, ale ja som počítal len tie peniažky, čo som mal v hrsti, nie tie sľubované… Druhý raz sme mali namále vo vrcholovom tuneli, koncom leta v tridsiatom siedmom to mohlo byť, mali sme ešte dva odstrely do konca šichty. Po tom predposlednom začala z čelby rúrať voda, ale fest, stoka pod koľajničkami nestačila, po kolená sme boli v prúde, a to sme prosím pekne razili hore spádom, vtedy ľahšie odteká. Strelmajster vraví, že treba dokončiť rundu, na kratšie šnúry, aby nezvlhli, ale jeden míner, Soták voľáky, zdvihol naňho vrták, že on nemá zmluvu na robotu v žumpe.

„A čo to mám riťou zapchať?“ vraví hlavný, „vŕtaj, kým sa dá, hádam nechceš dvor zametať za dvešesťdesiat?“ Mal recht, veď sa nič nemohlo stať, elektriku sem práve kvôli vode neťahali a zápalná šnúra mala náter proti vlhku. Vŕtačky boli flotmanky a ingerzolky, pätnásť kilo mali, za dvadsať minút mohlo byť po vrte, jeden vrták vystačil, lebo sme neboli v andezite, tak čo? Za dvadsať minút sa vyvetrá a môžeme ísť v čerty…

Aj sme šli, lebo z brustu sa len teraz riadna voda vyvalila, vynieslo nás to von so všetkým činom, kotrby poobíjalo, nohy, brucho, chrbát samá modrina, ledva sme si život zaratovali. Tri týždne sa nedalo robiť, došlo na tých dvešesťdesiat, toľko som mal na hodinu, keď som až do fajrontu stál na pníku a spieval, aby chlapi pri baranidle ťahali v rytme (lebo vtedy sa piloty ešte ručne nabíjali, nie ako teraz). Až na štvrtý pondelok sme mohli nazad, kanál zväčšili na skoro štôlňu, cezeň tá voda revala a dalo sa raziť ďalej. Zoradili sme za gebusku dvadsať huntíkov, a to je tiež kumšt naložiť, aby robota nestála. Prvý vozík je plochý, tam sa nakladú vrtáky. V druhom je adjustírung pre strelmajstra a trhavina, potom prázdne hunty na odvoz rúbaniny a až za nimi betón, kvádre, drevo. Aj tu baráber musí vedieť rátať, všimnite si: vždy do dvadsať, koľko má prstov na rukách a na nohách - aspoň zo začiatku, kým o dáke nepríde.

Bohmôjdobrý, vy neviete, čo je to gebuska, kto baráber? Ja už naozaj neviem, čo je toto za svet! Všetko to máte za starinu, na normálne veci hľadíte ako teľce, a tak to potom aj vyzerá, dnešná mládež sa aj na sopli pošmykne. Gebuska je mašinka - no je, bola! - dizláčik, čo vozíky ťahá, s rozchodom na dva lakte. Ani baráberov už nieto, ale boli to tunelári, Taliani ich nazvali podľa svätej Barbory, lebo ona je patrónkou baníkov aj delostrelcov, všetkých, čo robia durk, nuž čo by aj tých krtov mínerských neprichýlila? Banda to bola riadna, čo zarobili, išlo dole gágorom, strach z nich išiel, kde sa len ukázali. Čo lepší domov deťom a žene peniaze posielal, ale inakšie čvarga do jedného.

Oprieš si hámrik o stenu? Chvíľa stačí v tej tme, darmo šmátraš rukou, už je fuč. Poživeň si donesieš do tej diery, slaninku, aby sa ti kolená nepodlomili v pol šichte? Darmo ju opatríš pred potkanmi, na špagátik zavesíš pod kapňu - prikradne sa dvojnohý potkan ani nevieš ako a kedy, zožerie všetko do zbla. Taká je to banda. Zarábali ako králi, ale vždy všetko pošlo na pijatiku a na ženské. Tri dni po výplate a už padali od hladu… Vraví sa, že žena nesmie vojsť do tunela, ba ani na stavebný dvor nemôže vkročiť, lebo by nešťastie privolala - a naozaj je to tak, to si len vy myslíte, že povery, babony! Pravda pravdúca, čo sa tam len skrz tie veverice porobilo! Veď aj tiahli za nimi, celé húfy, vedeli kurviská kde je groš. Čo stavba, to druhá žena, aj to sa im vše málilo, rozsievali baráberi semiačko, lebo to je už raz tak v takýchto robotách, keď nevieš, či zdochneš už o polhodinu alebo až napozajtre.

Ale strážili si ich všetky, jeden pred druhým, ja sám ako sopliak som jednej pod oknom aj topánky nechal, keď sa frajer hnal na mňa s kramľou. Veď ja už ani poriadne neviem, ako som sa medzi nich dostal, lebo ja odmala len okolo dreva som sa motal, kdeže železo! My sme ani podkovy nepoznali v tej strmine, načo kone, keď len človek musel všetko navlačovať! Len sekeru sme poznali, tou sa všetko robilo a opravovalo. Ešte aj komín sme doma mali drevený, keď mati brata prebaľovala, nebolo veru čím pudrovať, len skríkla na mňa: „Nože bež kochom potriasť!“ Vybehol som na dach, potriasol a ona dole do plachtičky nachytala, čo spadlo. Týmto deti pudrovali a nemali nijaké vyrážky ani choroby, ani čert im nebol. Dneska len samá alergia, kde sa pozrieš, to je všetko z tej parády, čo s deckami robia. Raz som zvážal seno na krňačkách, po daždi bolo, zabudol som si smik urobiť, a tak ma bralo, že som mohol o život mladý prísť. Ale jedna lieska ma zastavila, papek ako prst mi prerazil do brucha - ej, ale bola za prerážku! Vytiahnem ho horkoťažko z bachora - visel som tam ako morka na ražni - a vidím, že v tej krvi, čo zo mňa síkala, sa voľačo belie: črevá mi tislo von. Tak som ich pekne popchal nazad, zalepil ranu smolou z jedle, aby sa nerozškerovala. Štípalo, ale držalo. A hojilo: ani parom mi nebol, dodneska mi dobre troví.

Teraz na krniach už len preteky robia, ale pre nás to bol denný chlebík. Čo v tých kopcoch, kde sa aj v čižmách šmýkalo, kosiť sme museli naboso! Koňa som videl prvý raz, až keď ma zobrali do mesta, tak veru. Nuž všetko len v rukách, na chrbte vláčiť prichodilo. Čo ťažšie, to na krňačkách. Zavše veru v riadnom švungu, bez smiku ani pomyslieť! A ak sa vám odtrhol, tak len chytro chomút hodiť pod sklz - a aj to bolo treba vedieť, ak si nechcel o prsty prísť. Mne o prsty aj žandári ukladali, to keď sme ako chlapci sliepku ukradli a upiekli. Žiadalo sa nám, doma večne len krumple a štiarc. Ani sme ju neošklbali, len pekne v hline zabalenú strčili do uhlíkov: taká čistá, chutná vyšla že až!

Ale chytili nás a dali četníkom, lebo vtedy viacej hydiny pokapalo a chceli všetko na deti zvaliť. Keď ma vypočúvali, dali mi ceruzku takto medzi prsty a stískali, ešte ani v škole na jeseň som nevedel hruštičku urobiť. Ale nepriznal som sa, mohli sa aj zdivieť. Vtedy ešte po hore veľa mäsa neváženého behalo, ale netrúfali sme si, horár bol odvtedy, ako naňho strieľali, na raubšicov ako drak. Mňa iba raz - aj to pri dreve - chytil. Spílil som haštru na šindle a po kuse domov zvážal. Akurát pri poslednej fúre musel na mňa naďabiť! Chytiť by ma, pravdaže, nebol chytil, ale bolo by vyšlo najavo, koľko klátov je už vo dvore - dal som ja pekne zajať. Naparili materi tisíc korún pokuty - a to už bol voľáky peniaz! Súdila sa potom zo tri-štyri razy, znížili jej na päťsto. Zase sa súdila, až nakoniec zostali na sto tridsiatich, ale už ani bohovi menej.

Mati teda navarila grísu na tri dni a išla sedieť do župného domu namiesto platenia. My sme za ten čas narobili doma štyritisíc šindľov - oplatilo sa. Ja viem, že vyzerám ako gazember, ale človek zase až toľko škody nenarobil, ak si zoťal dačo na čierno. Aj hora bola zdravá. A dneska? Dneska príde Nemec a ukazuje prstom: „Tento, tento, tamtoten…“ Len najlepšie kusy vyberá, ako to majú tie korene vydržať, keď sa pomedzi ne spúšťa? Všade potom samý suchár a vraj chráňme naše lesy… Riťpaľovu. Ja viem svoje, voľačo som v hore preskákal. Ešte aj teraz na staré kolená keby som zoťal haštru, tak kmeň tri razy obehnem, kým padne. Zamlada som proboval ešte aj štvrtý raz, ale vydrapilo mi zo kilo mäsa z chrbtoviny, doteraz mám jamu tuto pod lopatkou, prestal som pánaboha pokúšať.

Ale keď začali v doline s tými tunelmi, nedalo mi. Tesári do troch rokov po vyučení mali triosemdesiat na hodinu, starší o šesťdesiat halierov viacej, no reku, na to ja odmala drhnem v hore, aby ma ani za tesára nemali? Aj mi veru po čase priznali vyššiu sadzbu. Zo začiatku som mal len dozor nad šalovačmi, ale neskoršie som už začal kapne dvíhať. Kapňa, to je výstuž - ako veľké dvere. Dve stojky, navrchu cez ne hrada. Zavše, keď bolo treba, sa dolu aj prah vopchal. Potom som už štendre robil, to sú také hrubé podstavce, aby udržali najdlhšie hrady - longaríny. Keď to poskladáte dokopy, máte taký malý drevený tunel. Ním sa podopieralo či míneri vyrúbali.

Všeličo som pritom od baráberov odkukal. Oženil som sa, peňazí bolo treba. Dohodli sme sa s chlapmi, že si vymôžeme pár halierov navrch. Všetci sa vyľakali do rána, iba jeden starý a ja sme prišli do roboty v nedeľných háboch. „Čo je?“ spýta sa majster. „Štrajk,“ vravím. „Hej?“ pozrie na mňa. „Dajte pracovné knižky!“

Naskutku nás vyrazil, dátum napísal z predošlého dňa. Lenže firiem bolo na stavbe do aleluja, prešiel som sto metrov a v kancelárii ma zobrali medzi baráberov. Tak som sa ta dostal a v zdraví ďakovať bohu vydržal. Všetci z tej bandy sú už hore kopyty, len ja sa tu ešte stále ponevieram. Podaktorí ťahali aj po dôchodku, keď reparovali pražský tunel pod Vítkovom, bolo ešte treba poznať staré fortiele, ale do metra už baráberov nepotrebovali. A načo aj? Dneska majú raziace štíty, tam môže sedieť kdeaký mašinfírer, stačí mu gombíky stískať.

Tak veru, remeslo sa podelo, podieme sa aj my. Len jedno po mne zostane, tá voda, čo sa na nás vyvalila a skoro o život doniesla, tá reve ešte stále - veď je to už vyše šesťdesiat rokov a nepopúšťa! - chytili ju do vodovodu a tak jesto čo piť dole dolinou až skoro po maďary. Veru, žiaden inžinier nevyráta, čo sprostý baráber porobí a pánbožko nad ním milostivo dopustí.