Vladimir Nabokov: Ve znamení levobočka * Paseka * Praha 2002Ve znamení levobočka predstavuje Nabokova v inej autorskej polohe, než na akú sme boli zvyknutí. Ide o román, ktorému v kontexte celého spisovateľovho diela asi najviac prináleží prívlastok politický. A hoci Nabokov ideológie akéhokoľvek druhu v umení striktne odmietal, politika po celý život výrazne zasahovala do jeho života, a teda nepriamo aj do jeho písania. Hoci by svetoznámy románopisec, básnik a literárny vedec akúkoľvek interpretáciu vychádzajúcu zo životopisu isto rázne odmietol, v knihe sú „jisté odlesky bezprostředně způsobené idiotskými a odpornými režimy, které všichni známe“.
Jeho precízny prístup k vlastnému písaniu vychádzal z jeho presvedčenia o vlastnom výnimočnom talente, ktorý chcel neprestajne rozvíjať. V tvorbe nadväzoval najmä na tvorbu románopiscov moderny (v Paríži sa zoznámil s Jamesom Joyceom). Obdivoval Sterna, Flauberta, Puškina, Gogoľa. Dostojevského považoval za autora priemerných detektívok. Pojem „seriózna literatúra“ považoval za eufemizmus pre prázdnu hĺbku a vždy vítané otrepané frázy. Kafka bol preňho „veľký nemecký autor“, Orwell mu pripadal tuctový. Neznášal Balzaca, Thomasa Manna, Sartra. Vysmieval sa z psychoanalýzy, Freuda nazýval „viedenským šarlatánom“ a posmešne navrhol, aby sa všetky jeho knihy predávali s nálepkou „freudistom vstup zakázaný“.
Ve znamení levobočka ukazuje, že pre Nabokova je literatúra fiktívnym nezávislým priestorom textuality a vedomia. Tentoraz si zvolil literárny žáner anti-utópie, no zároveň ho deformuje, paroduje, ironizuje a podrobuje vplyvu iných textov. Hoci hovorí o grotesknom policajnom štáte v čase totalitnej vlády, vôbec nejde o spoločensko-kritický či nebodaj angažovaný román. Nabokov sa aj tentoraz bráni ustálenému vnímaniu označovaného sveta. Príbeh hlavného hrdinu, geniálneho filozofa Adama Kruga je situovaný do modelovej krajiny a ani politický režim nie je pomenovaný. Zámerom autora nebolo podať svedectvo o dobe a vyjadriť politický názor - šlo mu výhradne o sprostredkovanie estetického pôžitku.
Za prekliatie života považoval Nabokov fakt, že sa po emigrácii do Spojených štátov musel vzdať tvorby v ruštine. Svoj prerod na po anglicky píšuceho autora označil za agóniu. Ve znamení levobočka je Nabokovov druhý po anglicky napísaný román. Aj preto autorova nesmierne bohatá lexika a štylistické majstrovstvo vyrážajú dych. Vďačným materiálom na citovanie bez úvodzoviek a uvedenia zdroja sa pre Nabokova stali aj niektoré Leninove a Hitlerove prejavy či úryvok zo sovietskej ústavy.
Predsa sa však nemôžem ubrániť dojmu, že Ve znamení levobočka trocha trpí až nadmierou Nabokovových literárnych fígľov, ktoré - nech sú akokoľvek rafinované - predsa nedokážu zakryť isté slabiny fabuly. Akoby autora náročná štylistická exhibícia natoľko zamestnala, až mu nezostalo nič iné, ako dej ukončiť uprostred vety. Výraznejšie než v iných knihách Nabokov v texte vystupuje v úlohe vševedúceho autora, „antropomorfického božstva“. Komentár deja i neprestajné spochybňovanie tradičného románového rozprávania sú podané s jeho typickou nemilosrdnou iróniou.
Román je pre všetkých, ktorí, ako napísal Nabokov, „majú predstavivosť, pamäť, slovník a istý zmysel pre umenie - zmysel, ktorý som v sebe rozvíjal a ktorý rozvíjam aj u druhých, kdekoľvek na to mám príležitosť“.
Autor: MICHAL HVORECKÝ(Autor je prozaik a editor www.inzine.sk)
