Tieto výpovede chlapcov z resocializačného strediska Tomky sú obrazom situácií, akými pri tejto fáze „návratu“ prechádzajú.
Ľuboš:
„Celý týždeň bolo celkom fajn. Ubehlo to strašne rýchlo. Cítil som, že som upustil z dosť vecí a cítil som to aj pár dní po návrate. Či to bolo fajčenie, či neskoré chodenie spať a aj neskoršie vstávať. Keď sme sa vrátili, nebolo ľahké do toho znova vkĺznuť. Mal som veľmi príjemné pocity z prírody, pekné zážitky, ale zabudol som, že som feťák a prečo som na splave. Vôbec som si seba nevšímal a aj keď som niečo mal, nepovedal som to. Cítil som malé zblíženie s chalanmi a takú súdržnosť skupiny. Na konci týždňa som bol dosť prekvapený z čierneho maca a ani teraz si nemyslím, že som si ho zaslúžil. Som rád, ako som dlho do noci dokázal kecať s niektorými chalanmi. Myslím, že splav mi dal veľa pekných pocitov, zážitkov a chvíľ, ale aj ponaučení. Moc sa mi nechcelo odtiaľ ísť. Proste to bolo lepšie a krajšie, ako som si predstavoval.“
Rasťo:
„Do druhej fázy som prešiel až na druhýkrát. Očakával som od nej nejaký veľký zvrat. Ten neprichádzal, pokiaľ som nezačal robiť niečo so sebou. Najväčší zvrat boli vychádzky. Myslel som si, že to bude jednoduchšie, aj rodičia, aj Bratislava. Teraz viem, že to je dosť ťažké, rozprávať s nimi. Dá sa, ale začať musím ja. S mamou si rozumiem lepšie ako s otcom. Aj v budúcnosti by som ešte zatiaľ chcel bývať s mamou. Od prvej vychádzky až doteraz sa už všeličo zmenilo. Aj keď z mamy cítim, že mi ešte nedôveruje úplne, ale je to stále lepšie a lepšie. A chcel by som si budovať s mamou ešte lepší vzťah a zázemie, aby som jej mohol hovoriť o chutiach a tak, aby sa pri tom nezľakla. Dosť som sa na vychádzkach bál bývalých kamarátov. Teraz už by som vedel, ako na nich mám reagovať. A viem, že sa s nimi stretávať nechcem. Neviem, čo to znamená mať vyriešenú drogu, ale keď vyskočí, viem čo s ňou robiť. Niekedy to je ťažšie, ale viem s tým zabojovať. Zistil som, že závislý mi vyskakuje hlavne, keď som unavený a nejde mi to tak ľahko odbiť, tak si začnem snívať nejaký sen bez drogy. To zaspávam väčšinou spokojný a na druhý deň to vypoviem. S vypovedaním či už chuti, alebo hocičoho som mal dosť veľké problémy. Bolo ťažké pre mňa hovoriť na skupinách, lebo som nevedel, čo mám hovoriť. Keď mi mal prísť mladší brat, dosť som sa bál. Nevedel som si predstaviť, ako sa budem o neho starať a zodpovedať za neho. Ten strach mi pomohol hlavne k tomu, aby som sa začal viac snažiť a ísť mu príkladom. Zistil som, že niekedy sa na mňa nedá vôbec spoľahnúť. Tú zodpovednosť a spoľahlivosť by som chcel ešte zlepšiť. Robota mi už nejde tak, ako predtým, ale snažím sa robiť aspoň tak priemerne. Musím sa do roboty aj kopať a nie vždy sa mi chce. Keď niečo robím a vydarí sa mi to, tak som rád, že som to urobil. Voľný čas si myslím, že si vyplniť viem. Viem si nájsť niečo, čo by ma bavilo, či už čítať knihu, alebo niečo si upratať. Chcel by som si nájsť niečo, čo by ma bavilo v budúcnosti, ako zamestnanie.“
