Kajakárka Gabriela Stacherová (na snímke) skončila na 4. mieste len tesne za bronzovou pozíciou. FOTO TASR – JOZEF ĎURNÍK
Nič na tom nezmenila ani skutočnosť, že v prírodnej vode rieky Isére sa na slovenské pádla nalepilo smoly vyše práva, ale aj subjektívnych chýb niektorých pretekárov. Inak by mohli k dvom zlatým pokojne pribudnúť ďalšie medaily. Len v súťaži hliadok, na ktorej sa však svet stále pozerá s istým dešpektom vyplývajúcim z jej neolympijskej charakteristiky, nám medzi pádlami ušli tri. V romantickom prostredí Savojských Álp nenašli dostatočnú hladinu sústredenia slovenské ženy. Utopiť 15-sekundový náskok po prvom kole hliadky kajakárok až na zemiakovú pozíciu hraničil s bohémskosťou. Od skúsenej Kaliskej sa aj v individuálnej súťaži po kvalifikačnom stroskotaní top favoritky Hilgertovej tiež čakala medaila. Naša majsterka Európy mala navyše dobrú východiskovú pozíciu po prvej jazde, no v rozhodujúcej chvíli okrem objektívnych poryvov vetra nezvládla ani vlastnú koncentráciu a následne ani taktiku.
V kajaku sa blysla výkonom svetovej triedy mladá Gabriela Stacherová (nebyť ľahkého ťuku, má bronz). Vedúci výpravy Jozef Šoška v nej vidí sľubnú budúcnosť tejto kategórie.
To isté platí aj o mladých kajakároch Sivákovi a Mrázovi, ktorí na nemilosrdnej prírodnej vode dostali nielen tvrdú školu, ale tiež naznačili, že ak sa vyvarujú fatálnych gúľ, môžu sa tiež dostať medzi absolútnu špičku. Dve naše lode singl a deblkanoe bravúrne zvládli maximálne očakávania. Bratia Hochschornerovci už štyri až päť rokov jednoducho vo svete nemajú konkurenciu aj preto, že nestrácajú nervy, aj keby im náhodou do lode zatekalo. Na Martikánovi bolo vidno obrovskú úľavu a radosť, že si po relatívne dlhšom čase (z veľkého zlata sa olympijský víťaz z Atlanty ‘96 naposledy tešil na MS v roku 1997 v brazílskom Trés Coroase) vychutnal totálny triumf. O famóznosti jeho finálnej jazdy najvýrečnejšie hovorí náskok 6,37 sekundy. Okrem toho aj lokálpatrioticky založení diváci úprimne ocenili estetický zážitok z jeho pohybu vo vlnách.
Životná smola postihla Juraja Minčíka, ktorý vystúpil z lode ako strieborný a nakoniec sa po protestoch súperov na stupne víťazov prizeral smutný iba spoza plota. Aj tam však bolo počuť slovenskú hymnu ako dôkaz, že ozajstnú vodácku veľmoc neroztopí ani smola.
VOJTECH JURKOVIČ
