FOTO - ARCHÍV
Manchester United má najlepších krajných stredopoliarov na Britských ostrovoch. Na pravej strane nenapodobiteľne kraľuje David Beckham, zľava podporuje ofenzívu dvadsaťosemročný waleský reprezentant Ryan Giggs. Subtílny futbalista s priamym ťahom na bránku, rýchlou kľučkou a nebezpečnými strieľanými centrami. V jeho ľavej nohe sa skrýva neoceniteľný cit pre loptu, ale aj potrebná razancia.
Pod vedením trénera sira Alexa Fergusona sa vypracoval na štadióne Old Trafford medzi stabilných členov základnej zostavy. Žiari v Manchestri i v národnom tíme. Má však smolu. O futbalový vrchol kariéry bojoval zatiaľ iba na klubovej úrovni. S waleskou reprezentáciou už toľko šťastia nemal, lebo vždy končí v kvalifikáciách. Giggs si ešte nikdy nezahral na majstrovstvách sveta či Európy.
Pred ragby zvíťazil futbal
Narodil sa v Cardiffe, kde spolu s rodičmi vyrastal do siedmich rokov. Potom sa presťahovali do Manchestru. „Dodnes sa pýtam sám seba, prečo nehrávam za anglickú reprezentáciu? Zrejme preto, lebo všetci moji predkovia sa narodili vo Walese. Hovorím síce manchesterským akcentom, ale som Walesan. A som na to hrdý,“ tvrdí Ryan.
Do anglického mesta známeho textilným priemyslom sa rodina musela presťahovať, pretože otec bol ragbistom a začal hrávať v Swindone. Ryan ho na ihrisku rád sledoval. Každý týždeň bol na zápase. Doma i vonku. „Priznávam, vtedy som túžil nasledovať otca. Bol výborným ragbistom. Obdivoval som ho. Lenže prednosť nakoniec dostala moja veľká tajná láska - futbal.“
S bratom a kamarátmi hrávali futbal na uliciach do neskorých nočných hodín. Až keď v neďalekých puboch zhasli svetlá a na loptu už nebolo vidieť, odchádzali domov. Zlom nastal v zime 1982, keď si Ryana na školskom ihrisku všimol pozorovateľ z Manchestru City Denis Schofield. Ponúkol mu miesto v mládežníckom klube Deans.
„Hrával som za béčko. Pamätám si, že nad lepším áčkom sme raz vyhrali 8:1 a ja som strelil šesť gólov. To bolo posledný raz, čo som nastúpil v B-mužstve. Bol to najkrajší a najorganizovanejší futbal, aký som doteraz hral. Hneď v prvom roku sme sa kvalifikovali do finále súťaže proti tímu Svätá Helena, ktoré sa hralo na Old Trafforde. Pred prázdnymi tribúnami sme síce prehrali, ale pre mňa to bol obrovský zážitok.“
Ferguson: Teraz nemôžeš prísť
Denis ho dvakrát do týždňa brával na tréningy Manchestru City. Ryanovi sa jeho záujem páčil, ale necítil sa tam dobre. Tréner City od neho vyžadoval vždy viac, ako bolo v jeho silách, a tak ho mladý Giggs po čase ignoroval. Na truc nosil červený dres - konkurenčný susedných United. Náhoda zohrala svoje. Harold Wood, povereník šéfa slávnejšieho Manchestru, dostal raz tip od matky Ryanovho bývalého spoluhráča z mládežníckeho tímu Deans. Povedala mu, že Giggs v City trpí a rád by odišiel. Wood informoval Fergusona, ktorý ho začal pozornejšie sledovať.
„V decembri 1986 som absolvoval týždňovú tréningovú stáž s United. Na konci sme s tímom Salford Boys hrali priateľský zápas proti mládežníkom Manchestru. Vyhrali sme 4:3 a podaril sa mi hetrik. Po zápase prišiel za mnou tréner Ferguson a povedal mi: Teraz k nám nemôžeš prísť. Mal som z neho veľký strach. Až neskôr som sa dozvedel, že len žartoval.“
Deň po štrnástych narodeninách sedel Giggs junior s matkou v obývačke pred televízorom. Niekto zazvonil pri dverách. Bol to Alex Ferguson a mládežnícky tréner United Joe Brown. Prišli mu ponúknuť kontrakt. „Stálo v ňom, že od šestnástich rokov sa môžem stať súčasťou United. Celý večer som telefonoval známym a priateľom, aby som sa im pochválil. V noci som oka nezažmúril,“ spomína si Ryan na jeden z jeho najkrajších futbalových dní.
Ako žiak bral tridsať libier týždenne
Ako žiak prešiel A- i B-mužstvami. Trénoval aj počas prázdnin. Zvolili ho za kapitána anglického školského výberu. Profitoval z trpezlivej práce trénerskej dvojice Brian Kidd - Eric Harrison. Formovali ho k tvorivosti, posmeľovali v oblasti taktickej disciplíny a dvíhali sebavedomie pri rozvoji technickej zdatnosti.
„Každý týždeň som dostával tridsať libier, čo bolo pre mňa vtedy veľa peňazí. Bol som výnimočne šťastný, že môžem hrávať za United. Niekedy sme hrali aj proti prvému tímu. V jednom zápase som dvakrát obišiel Viva Andersona. Po druhej kľučke pribehol ku mne a povedal mi: Urob to ešte raz a odstrelím ťa!“
V marci 1991 debutoval v seniorskom drese Manchestru proti Evertonu. Nahradil zraneného Denisa Irwina. O pár týždňov sa ocitol už v základnej zostave. A na Old Trafforde hneď v mestskom derby proti City. Na ľavej strane vtedy hrával Lee Sharpe. Keď ho vyhodnotili za najlepšieho dorastenca roka, Giggsovi bolo jasné, že ešte nenastal jeho čas. Musel byť trpezlivý. Čakal. Sharpe sa zranil a príležitosť prišla.
Hneď prvá sezóna sa mu vydarila obdivuhodne. Prechod do profesionálneho futbalu zvládol s ľahkosťou. Odohral 38 zápasov, strelil štyri góly, s mužstvom vyhral Ligový pohár, na mládežníckom vrchole vystriedal Sharpa a prišla prvá pozvánka do reprezentácie. K absolútnej spokojnosti chýbal len zisk majstrovského titulu, z ktorého sa tešil Leeds.
Nezabudnuteľná triple sezóna
Najvydarenejšou v kariére bola sezóna 1999/2000. V polovici apríla bol Manchester na polceste k prepísaniu klubovej futbalovej histórie. Viedol Premier League, prebojoval sa do semifinále F.A.Cupu a neohrozene kráčal aj v Lige majstrov. Na troch frontoch sa črtali tri tituly. Na štrnásty apríl 2000 vraj Giggs len tak ľahko nezabudne. Manchester hral semifinále F.A. Cupu s Arsenalom Londýn vo Villa Parku v Birminghame. Za stavu 1:1 sa dostal na trávnik. V čase, keď bol Manchester v oslabení a snažil sa remízu udržať až do pokutových kopov.
„Dostal som loptu na vlastnej polovici. Prešiel som s ňou celou obranou súpera a strelil som víťazný gól. Bol najkrajší v mojej kariére.“ V poslednom ligovom kole vyhral Manchester nad Tottenhamom 2:1 a zabezpečil si majstrovský titul. Piaty s Giggsom, ale prvýkrát sa z úspechu mohli hráči tešiť na vlastnom štadióne. Zďaleka nebol koniec zlatej manchesterskej šnúry. Víťazstvo 2:0 nad Newcastlom vo finále najstaršieho pohára znamenalo druhú cennú trofej do klubovej vitríny.
Tancoval ako Elvis Presley
K vysnívanému triple chýbal posledný krok - finále Ligy majstrov v Barcelone proti Bayernu Mníchov. Nezabudnuteľný večer. Tri minúty pred koncom sa zdalo všetko stratené. Nemecký majster viedol 1:0. Zúfalý finiš anglického mužstva priniesol zázračný zvrat. Práve po nevydarenej Giggsovej strele znížil Teddy Sheringham a v nadstavenom čase rozhodol nórsky žolík Ole Gunnar Solskjaer.
„Nezabudnuteľný a neuveriteľný moment. Často si ten zápas prehrávam na videu a pýtam sa, ako sme to mohli dosiahnuť. Po góle som bežal do stredového kruhu k hlavnému rozhodcovi a spýtal sa ho, ako dlho sa bude ešte hrať. Odpovedal mi, že je koniec. Oslavy v kabíne boli neskutočné. Všade tieklo šampanské. Myslím, že som tancoval na stole ako Elvis Presley.“
