Hoci som džezový fanúšik, ako sa patrí, nemám z budúcnosti svojho obľúbeného žánru najlepšie pocity. Nadobudol som chmúrny dojem, že džez už len žije zo svojej niekdajšej kreativity a potenciálu, bývalí progresivisti robia nezaujímavú hudbu a nové tváre, až na malé, štatisticky bezvýznamné výnimky, nie sú. Samozrejme, je možnosť, že genotyp džezu, tohto prešľachteného zvieratka, zostane zachovaný, keď sa skríži s nejakým životaschopnejším druhom (elektronická tanečná hudba, world music), ale opantal ma istý skepticizmus, čo sa týka džezu či fusion v jeho (relatívne) čistej podobe.
Preto ma nadmieru potešil britský saxofonista Chris Bowden. Očividne si nemyslí, že džez je starý zdochýnajúci kôň, ktorý si prinajlepšom zaslúži súcit, a prichádza s presvedčivým, nekompromisným, ambicióznym a skutočne džezovým albumom. Je jasné, že jedna lastovička nerobí jar, ale je milé a aj príznačné, že táto platňa vychádza vo vydavateľstve Ninja Tune (u nás distribuuje Wegart), ktoré sa orientuje na tú najprogresívnejšiu elektroniku – album Chrisa Bowdena totiž obsahuje predovšetkým akustickú hudbu, sporadické elektrické nástroje, efektové procesory a elektronické zvuky majú skôr ornamentálnu funkciu.
Chris Bowden má bohaté skúsenosti ako štúdiový hudobník. Nahrával acid jazz, hip-hop a rôzne „elektroniky“ s formáciami K-Creative, 4Hero, Basement Jaxx, Jhelisou Anderson, The Herbaliser a ďalšími a pritom hral džez po kluboch. Pred šiestimi rokmi vydal prvý sólový album Time Capsule.
Bowden nie je len výborný hudobník a skladateľ, ale aj skvelý aranžér a na Slightly Askew to patrične dal najavo. Štyri charakterovo výrazne rozdielne kompozície platne majú úctyhodnú minutáž (dokopy 67 minút), ale stereotyp nehrozí. Bowden využíva veľký arzenál – kapela je doplnená dychovou a sláčikovou sekciou a speváčkou. Na prvý pohľad udrie do uší výrazná motorika skladieb. Groove je posvätný (tu zohrávajú významnú úlohu ťažko pracujúci hudobníci – bubeník Tom Gordon a kontrabasista Andy Hamill), to však neznamená, že nezažijeme veľa vzrušujúcich odbočiek, krehkých nádychov a explozívnych vzopnutí.
Bowden má dostatočný nadhľad a dáva veľa priestoru aj iným skvelým sólistom, trubkárovi Neilovi Yatesovi, tenorsaxofonistovi / flautistovi Andrewovi Rossovi a skvelý je aj klávesista Jim Watson.
Výrazne cítiť stopy bigbandových géniov – Duka Ellingtona, Charlesa Mingusa a Gila Evansa i novších progresivistov (Art Ensemble Of Chicago, možno Vienna Art Orchestra), zdá sa, že Bowden má rád aj vážnu hudbu minulého storočia – Stravinskij. Počuť aj fusion, Latinskú Ameriku, trochu funky, ale aj tradičné swingujúce džezové časti. Skladby sa vyvíjajú evolučne s neustále prítomným napätím, výnimočne metódou strihu.
Zvuk je zbavený akéhokoľvek tradicionalizmu a syndrómu prílišného obzerania sa dozadu. Je to hudba človeka, ktorý dobre pozná históriu, ale nefetišizuje ju, čo akútne hrozí mnohým jazzmanom. Má toľko skúseností, že by mohol hrať čokoľvek, ale možno práve vďaka svojim dotykom s progresívnou nejazzovou hudbou sa úplne prirodzene stotožňuje s tým, čo doba žiada.
Autor: MARIAN JASLOVSKÝ(Autor je hudobný kritik, zástupca šéfredaktora internetového magazínu www.inzine.sk)
