Július Pántik ako Oidipus.

FOTO – SND

Aj keď Július Pántik, ktorý od nás odišiel v nedeľu, 25. augusta vo veku nedožitých 81 rokov, musel ešte najskôr prekonať odpor otca, pre ktorého herectvo určite nebolo nijakým serióznym povolaním. Napokon, ťažko sa i čudovať. Prvé skutočné úspechy slovenskú činohru ešte len čakali – a treba povedať, že práve on, Július Pántik, k tomu sám prispel. Lebo práve jeho robustné, vitálne a typovo presné herectvo patrilo už čoskoro k základným hodnotám nášho divadelníctva – a neskôr i filmu, televízie a rozhlasu.

U Júliusa Pántika využívali režiséri spočiatku najmä jeho mladícky temperament (Ruprecht v Kleistovom Rozbitom džbáne), ktorý sa neskôr najlepšie uplatnil v klasických slovenských veselohrách a drámach (Miško a Malecký v Tajovského Ženskom zákone, Martin v Stodolovej Bačovej žene).

Energiu, ale aj postupne sa prehlbujúcu schopnosť psychologickej analýzy postáv uplatnil aj v ruských a sovietskych hrách (Beriozkin v Leonovovom Zlatom koči, Rogožin v Dostojevského Idiotovi) či v súčasných slovenských tituloch (Brecher v Karvašovej Polnočnej omši). Rovnako však bol presvedčivý aj v takých vrcholných postavách svetovej dramatiky ako bol Sofoklov Kráľ Oidipus, Azdak v Brechtovom Kaukazskom kriedovom kruhu či Shakespearov Othello.

Na rozdiel od iných svojich kolegov hral Július Pántik hneď v prvom slovenskom povojnovom filme Varúj, potom prišla Biela tma, Rodná zem, Frona, neskôr Prerušená pieseň, Nevesta hôľ, Očovské pastorále. A pochopiteľne, práve bez neho si ťažko čo i len predstaviť kedysi slávne televízne bratislavské pondelky, kde vytvoril doslova desiatky veľkých postáv (Nepokojná láska, Desatinka citu, Smrť malomeštiaka) a tiež večerníčkový cyklus Bambuľkine dobrodružstvá.

Treba prirátať i Pántikovo pedagogické pôsobenie na Vysokej škole múzických umení, jeho prácu režiséra a, samozrejme, i množstvo rozhlasových postáv, ktoré z neho už dávno urobili jednu z najvýraznejších osobností slovenského povojnového herectva. Posledná rozlúčka bude v pondelok 2. septembra o 13.45 h v bratislavskom Krematóriu.

„Július Pántik bol svojráznym predstaviteľom hereckej generácie, ktorá bola pýchou slovenskej kultúry. Jeho režijná a pedagogická činnosť stála síce v úzadí, ale bol aj vynikajúcim učiteľom a jeho réžie rovnako predstavovali nezanedbateľný prínos do histórie činoherného divadla.“

JÁN JABORNÍK

teatrológ špecializujúci sa na slovenské divadlo

„Niekdajšia silná umelecká generácia činohercov nie je mysliteľná bez mena Júliusa Pántika, ktorý toho pre divadlo veľa vykonal. Nielen pre divadlo, ale aj pre film, televíziu a rozhlas. Spomínam si nielen na jeho herecké kreácie, napríklad Oidipa, ale aj na réžie, ktoré boli veľmi zaujímavé – Električka, zvaná túžba alebo Pštrosí večierok. Pravda, bol aj veľmi dobrý pedagóg. Bol z tejto generácie jedným z tých, čo vedel osloviť tie najširšie a veľmi rôznorodé vrstvy poslucháčov a divákov.“

DUŠAN JAMRICH

generálny riaditeľ Slovenského národného divadla