FOTO SME – PAVOL MAJER
Priťahuje deti ponuka centier voľného času?
„Zariadenia v štátnej sfére využíva len asi 11 percent mladých. Centrá sú v podstate plné detí, funguje tam mnoho krúžkov, vo väčšine z nich deti dosahujú špičkové výkony, len z hľadiska populácie v regiónoch je to strašne málo. V speváckom zbore dosahujú deti špičkové výskedky, ale z hľadiska populácie to nie je efektívne. Do centier chodí v priemere 500 detí, ale bolo by ich treba podchytiť 1500 – 2000. To je však nemožné pri dnešnej štruktúre činnosti – podľa vyhlášky môže byť v krúžku najviac 20 detí. A v centrách sa orientácia na mladých do 26 rokov iba začína.“
Podarí sa centrám zaujať aj mladých ľudí?
„Ak by reagovali na ich potreby a robili dobrý marketing, tak áno. Ale mladých málo zaujíma práca v krúžkoch. Skôr radi debatujú, stretávajú sa so zaujímavými ľuďmi. My však nemáme rozvinutú metodiku pre vedenie neformálnych skupín, ani tradíciu organizovať filozofické kluby a podobne. Ľudia na to nie sú pripravení, ani sa to nepovažuje za oblasť, ktorú treba rozvíjať. Aj vyhlášky pre zariadenia voľného času sa orientujú prevažne na krúžkovú činnosť. Chýbajú otvorené kluby, kde by decká mohli prísť bez toho, aby boli viazané nejakým obsahom. Kedysi boli v centrách voľného času „obývačky“, kde si mohli dať rande, pozrieť televízor, prečítať niečo, poradiť sa. A decká to vyhľadávali. Ale bolo ich málo a keď odišli ľudia, čo to organizovali, zanikli.“
Je to teda najmä problém ľudí v centrách?
„Reakcia pedagógov na nové trendy je rozpačitá. Ich prístup k deťom sa mení pomaly. Mnohí si stále myslia, že by mali deti viesť a nie sú psychicky pripravení zozadu ich usmerňovať. My sme zvyknutí zaradiť človeka do štruktúry a dať mu program. Ale slovenské zariadenia sú skutočne limitované aj vyhláškami, ktoré stavajú spontánnu činnosť takmer na hranu zákona. Mnohé činnosti blokujú napríklad i veľmi prísne hygienické predpisy. Preto sa ľudia zdráhajú rozvíjať takéto aktivity. Pripravujú sa nové zákony aj vyhlášky, ale ten proces je hrozne pomalý.“
Nemôžu v tomto pomôcť zahraničné stáže?
„Určite sú vítané ako inšpirácia na prekonanie stereotypov. Ale nestačí to na to, aby sa ľudia stotožnili s rozdielnym prístupom k mladým ľuďom. Nie každý hneď pochopí, že mladým treba ponúknuť nielen činnosť, ale aj prijateľný motív, prečo sa do nej začleniť.“
Vidíte nádej na zmenu ich vnútorného nastavenia?
„Mnohí už cítia, že to, čo robia nemá z hľadiska populácie úspech. U nás úplne chýba celoživotné vzdelávanie pedagógov vo sfére voľného času. Len málo pedagógov považuje rozhovor o bežných témach za pedagogickú prácu, ale ani mladí nie sú zvyknutí na takéto vzťahy. Prečo sa u nás takmer nerobí performance? To by sme mohli urobiť hneď aj tu, lenže ľudia to ešte nepovažujú za normálne. Takáto činnosť pritom budí vo vnútri človeka chuť angažovať sa v prospech prostredia alebo komunity, v ktorej žije.“
Takže treba zmeniť vysokoškolskú prípravu pedagógov?
„To je ďalší obrovský problém. Zmeny idú veľmi rýchlo, ale systém profesionálnej prípravy na to reaguje veľmi pomaly. Kým sa všetko prevalí cez školu, budeme už možno v ďalšom storočí. Zatiaľ študenti pedagogiky končia pri teoretických východiskách a praktických tréningov majú málo. A tie by mali byť aj hlavnou náplňou celoživotného vzdelávania. Zatiaľ sa stále mnoho vecí robí po starom a značne formálne. Tréningy komunikácie sú často iba prednáškami o tom, čo je to komunikácia. Teraz už cítime, že bolo chybou v minulých rokoch ignorovať nové trendy. Život je predsa zmena, ale výchovný systém akoby sa tomu čudoval.“ MONA GÁLIKOVÁ
