FOTO - ČTK
Komunizmus bol jeho život. Podľahol mu už ako 10-ročný, keď vstúpil do mládežníckej organizácie a veril v neho, aj keď ako 82-ročný umieral. To už z jeho politickej slávy nezostalo nič. Bol vyhnancom a pred súdnym procesom ho zachránila smrť - umieral na rakovinu. Komunistický systém, ktorý celý život budoval, sa mu zrútil pred očami a stiahol ho so sebou. Aj tak na neho nedal dopustiť. Najvyšší predstaviteľ bývalej Nemeckej demokratickej republiky Erich Honecker sa narodil pred 90 rokmi - 25. augusta 1912.
Politike sa oddal rovnako vášnivo ako jeho otec, tiež komunista. Mladý Erich postupoval po straníckom rebríčku cieľavedome - z detských a mládežníckych organizácií priamo do Komunistickej strany Nemecka (KPD). Jej riadnym členom sa stal v roku 1929. V osemnástich rokoch bol už z vyučeného pokrývača funkcionár z povolania, vyškolený v Leninovej škole v Moskve.
Po nástupe Hitlera pracoval v ilegalite. V roku 1935 ho zatklo gestapo a o dva roky neskôr ľudový súd odsúdil Honeckera za „prípravu vlastizrady“. Dostal desať rokov.
Odsedel si osem. V marci 1945 sa mu podarilo utiecť a o mesiac neskôr už vítal Červenú armádu. Po vojne už jeho politickej kariére nestálo nič v ceste. Od roku 1946 bol nepretržite v predsedníctve Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED), ktorá vznikla v sovietskej zóne zlúčením komunistov a sociálnych demokratov. V roku 1958 sa stal členom politbyra a tajomníkom ústredného výboru pre otázky bezpečnosti. Stal sa z neho druhý najsilnejší muž v štáte. Bol zodpovedný za stavbu berlínskeho múra, ktorý na desaťročia rozdelil Berlín i svet. Až do svojej smrti múr obhajoval ako „antifašistickú ochrannú hrádzu“.
V októbri 1976 sa stal predsedom Štátnej rady a v máji bola jeho funkcia premenovaná na generálneho tajomníka. To v praxi znamenalo, že sa Erich Honecker stal prvým mužom v štáte i v strane. Spočiatku sa snažil obyvateľov NDR uplatiť a zmieriť s režimom. Zmiernil podmienky na vycestovanie a povolil vznik hnutí na ochranu občianskych práv. Výsledkom však bola záplava žiadostí o vycestovanie a kritika režimu. Vedenie NDR muselo zatiahnuť ručnú brzdu. Snaha o zmierenie sa skončila vyhostením mnohých spisovateľov a umelcov.
V druhej polovici 80. rokov zažívala NDR zlaté časy. Honecker hostil významných zahraničných hostí, čo svedčilo o rastúcej váhe NDR na medzinárodnej scéne. Aj on sám cestoval. V roku 1985 navštívil Taliansko ako prvú členskú krajinu NATO. Stretol sa aj s pápežom Jánom Pavlom II. V septembri 1987 sa mu splnil dlhoročný sen: v západnom Nemecku ho prijali so všetkými poctami, ktoré náležia hlave suverénneho štátu. Spolková republika Nemecko uznala NDR za rovnoprávny štát.
Honecker si rád užíval život papaláša. Jeho osobný strážca tvrdí, že každý pondelok, stredu a piatok si nechával robiť masáže. Keď jeho žena Margot nebola doma, navštevovala ho jeho masérka Erika. Za svoje dobré služby vraj dostala chatu, televízor a video.
V jeho živote sa vyskytli mnohé ženy. Vraj mal tri manželky, hoci prvé manželstvo nie je úradne doložené. Na jeho služobných cestách ho 33 rokov sprevádzala sekretárka Elli Kelmová. Vyberala mu obleky a spala vždy vedľa jeho izby. Hovorí sa, že Honecker miloval bondovky a kriminálky. Údajne mal aj slušnú zbierku erotických filmov.
Reformný proces, ktorý spustil Michail Gorbačov v 80. rokoch, našiel skostnateného Honeckera nepripraveného. Nepochopil, čo sa deje ešte ani v júni 1989. Počas návštevy Moskvy obhajoval stavbu múra a predpovedal mu ešte 50 až 100 rokov existencie.
V čase, keď sa NDR pripravovala na veľkolepé oslavy svojej 40-ročnej existencie, vysielali zahraničné televízne stanice zábery z masového úteku občanov NDR a analyzovali krízu v štáte. Potom udalosti dostali rýchly spád. Brutálny postup policajných jednotiek voči demonštrantom, ktorí požadovali reformy, vyvolal vo svete vlnu rozhorčenia. Po demonštrácii v Lipsku, kde 70-tisíc ľudí kričalo heslá: My tu zostaneme a My sme národ, zvolalo politické byro SED krízové zasadnutie a Honeckera zbavilo moci.
Erich Honecker zažil pád z vrcholu na úplné dno. Ako 78-ročný si zachraňoval holú existenciu. Bol obvinený zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, z korupcie, ale aj zo zabíjania na vnútorných nemeckých hraniciach. V roku 1991 utiekol do Moskvy, kde ho odmietli prijať. Útočisko napokon našiel v Čile, u svojej dcéry. V apríli 1993 ústavný súd zastavil stíhanie smrteľne chorého Honeckera. O rok neskôr zomrel na rakovinu pečene.
Honecker bol komunista telom aj dušou. Nesmrteľnosť mu určite zabezpečila fotografia, na ktorej sa vášnivo bozkáva so sovietskym vodcom Leonidom Brežnevom. Pre samotného Ericha Honeckera bol bozk s komunizmom smrteľný.
Zajtra - koniec zákl. vojenskej služby v USA
