V roku 1996 Robo Kočan - prvý absolvent katedry vizuálnych médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave - obhájil diplomovú prácu Marie Zavadilová - Svietim si vlastným svetlom. Mladý autor v úvode ďakuje za pomoc okrem príbuzných Marie Zavadilovej aj Lucii Benickej, Ľubovi Stachovi a Márii Oriškovej. Práca sa člení na jedenásť častí, v závere je bohatý súpis použitej literatúry.
Nedávno v súťaži o Najkrajšiu knihu Slovenska získal Anton Fiala v kategórii výtvarná publikácia cenu za grafickú úpravu publikácie Marián Pauer: Marie Zavadilová - Svietim si vlastným svetlom.
Ten istý názov ako pri diplomovej práci, vyvoláva očakávanie, že autor azda iného textu sa poďakuje mladému absolventovi VŠVU, že prevzal jeho titul. O Robovi Kočanovi však v celom texte niet ani zmienky. Celá knižná publikácie by sa mala volať presne tak ako diplomovka, Robo Kočan: Marie Zavadilová - Svietim si vlastným svetlom. Marián Pauer len redaktorsky opravil Kočanov text a rozšíril prácu o priznané citácie z textov Klaudia Viceníka a Marie Zavadilovej. Kniha o Marii Zavadilovej je autorským podvodom či krádežou, ktorá sa nedá prejsť mlčaním.
Len na ilustráciu uvediem niekoľko príkladov: Robo Kočan má názvy kapitol Rodina, Kopanice, Cesty, Květa, Záver. Marián Pauer uvádza: Kapitola o rodine, Kapitola o Kopaniciach, Kapitola o cestách, Kapitola o Květe a Namiesto záveru.
Kočan píše: „Marie Zavadilová (rodená Pospíšilová) sa narodila 21. júla 1893 v Hulíne. Marie mala tri sestry a dvoch bratov. Rada kreslila, modelovala s hlinou a vyšívala. Učila sa hrať na husle. Po skončení meštianskej školy veľmi túžila stať sa učiteľkou. Ale otec nemal dosť peňazí, aby mohla ísť Marie do Učiteľského ústavu, kde už študovala jej staršia sestra Anděla. Marie mala ostať doma, aby pomáhala pracovať na hospodárstve. Fyzicky slabá ťažko znášala tvrdú prácu na poli. Otec ju teda poslal do Soľnohradu, aby sa liečila, kde začala študovať dievčenskú školu. Po polročnom pobyte sa vrátila domov, s túžbou stať sa maliarkou alebo učiteľkou.“ (s.13).
Pauer akurát nenapísal, že „Fyzicky slabá ťažko znášala tvrdú prácu na poli“, ale: „Tvrdá práca na poli bola nad jej sily.“ (s.10).
Z množstva ukradnutých Kočanových textov uvedieme pre názornosť príklady.
Kočan píše: „Marie Zavadilová fotografovala pohľadom klasickým, kde sa držala polocelkov až celkov. Kompozícia bola úplne jednoduchá, bez zvýrazňovania dynamiky, čo bolo zbytočné a komplikované pri jej technickej výbave. (…) Robí typický dokument a nezachádza do reportáže, v ktorej je základ celok, polocelok a detail. (…) Využíva bezprostrednosť k situáciám, v ktorej sa nachádzajú. Robí momentky, bez očakávaného momentu prekvapenia fotografovaný vie, že je snímaný. Keďže technika, ktorou robila, si vyžadovala určitú prípravu a nastavenie, mohla sa s fotením zblížiť a komunikovať: vznikal určitý vzťah medzi tým, kto stojí pred kamerou a tým, kto mačká spúšť.“ (Kopanice 1919 - 1935, s. 21 - 22)
Pauer: „Jej pohľad bol klasický, v polocelkoch a celkoch. Autorkin rukopis do značnej miery limitovalo technické vybavenie. Zrejme si uvedomovala možnosti a spočiatku sa nepúšťala do náročného reportážneho žánru. Využívala bezprostrednosť ľudí, nenútila ich do neprirodzených póz. Fotografovanie v exteriéri sa nelíšilo od fotografovania v interiéri. Kým si fotografka pripravila fotoaparát na záber, komunikovala s ľuďmi, potlačila sa akákoľvek strojenosť.“ (s. 22, Kapitola Kopanice)
Hádam je už po týchto príkladoch dostatočne jasné, že Marián Pauer ukradol cudzí text, ktorý publikoval pod vlastným menom. Ťažko je k tomu niečo dodať. Je škoda, že pekná kniha, ktorá vznikla len vďaka obrovskému úsiliu Květy Fulierovej, dcéry Marie Zavadilovej, je poznačená takýmto podvodom. To, že táto publikácia patrí do knižnice každého, kto sa zaujíma o fotografie prvej polovice 20. storočia, je nesporné. Popri kráse fotografie však môže slúžiť ako príznačný dobový doklad o bezhraničnej drzosti.
Autor: VÁCLAV MACEK(Autor je teoretik fotografie)
