, že za tri roky investuje ďalšiu miliardu.
Privatizácia telekomunikácií priniesla financie pre štát, know-how i nový manažment do podniku. Za dva roky sa však ukázalo, že celkový prínos tejto transakcie závisí ešte od dvoch ďalších vecí - od legislatívneho rámca, v ktorom sprivatizovaná spoločnosť pôsobí, a od Telekomunikačného úradu, ktorý má jej činnosť regulovať. Ani jedno, ani druhé nie je v Slovenskej republike na takej úrovni, aby poskytovalo ochranu spotrebiteľovi. Dôsledky sú všeobecne známe.
Do júna 2001 inkasovali telekomunikácie za používanie telefónnej linky mesačný poplatok 208 korún. Do júla 2002 to bolo 245 a od 1. augusta je to už 306 korún.
Podobný vývoj nastal aj v cenách internetu. Pred vyše rokom sa za hodinu pripojenia v najslabšej prevádzke platilo 18 korún. Od júla 2001 sa cena zvýšila na 21, od 1. januára 2002 potom zdražela na 24 a od 1. augusta už stojí 30 korún. Za 13 mesiacov teda došlo k viac než 66-percentnému zdraženiu. Hodina pripojenia na internet stojí v silnej prevádzke viac, ako je priemerná hodinová mzda na Slovensku.
Telekomunikačný úrad, ktorý je podľa zákona regulačným orgánom, zvyšovaniu cien nezabránil, lebo mu zákon neumožňuje sledovať náklady monopolného operátora, a teda ani to, či jeho zisk je, alebo nie je primeraný. Na ceny za internet zas nemá úrad dosah, lebo internetové služby nepatria do balíka regulovaných cien.
Otázka, prečo je slovenské prostredie vhodné pre sprivatizované telekomunikácie, a nevhodné pre spotrebiteľa, má svoju odpoveď. Lebo také prostredie tu politici i úradníci vytvorili a poslanci ho udržiavajú. Napríklad aj tým, že v parlamente nepodporili novelu telekomunikačného zákona.
