vali aj ukážky z jeho diela. „Ľudia priebežne telefonovali do štúdia a pochvaľovali si to, vôbec nevnímali moju tvorbu ako vážnu, ale počúvali program ako reláciu s dobrou hudbou,“ hovorí Peter Martinček. „Rozdiely medzi vážnou a populárnou muzikou sa stierajú, ja rozoznávam hudbu dobrú a zlú.“
Kde sú korene tohto názoru?
„Naša generácia vyrastala už na prvkoch džezu, rocku, folku, v mladosti sme hrávali v rôznych kapelách na vernisážach či zábavách. Preto sa už nepozeráme tak veľmi striktne na vážnu hudbu.“
To sa prejavuje aj vo vašej tvorbe, charakterizovanej štýlovou i žánrovou pluralitou.
„Kritika ma zaraďuje ku skladateľom, ktorých tvorba je melodická, neraz sa v súvislosti so mnou spomína aj akýsi hedonistický efekt. Netajím, chcem, aby sa hudba dostala čo najbližšie k ľuďom. Preto som si vytvoril akúsi neoromantickú reč, ktorú zatiaľ dosť poslucháčov prijalo.“
Je také niečo možné aj v cirkevnej tetralógii?
„Áno. Napríklad Missa Danubia je omša, v ktorej sú nielen prvky cirkevné, ale aj svetské. Napríklad jedna časť omše – Glória je valčík, Sanktus je čača.“
Po Zjavení sv. Jána mal v minulých dňoch úspešnú premiéru tretí diel, ktorým sú Žalmové piesne. Aká bola ich genéza?
„Libreto, ktoré pripravila moja manželka Jana, vychádzalo z nadčasových Hviezdoslavových textov a pôvodne som predpokladal, že celý cyklus sa Žalmovými piesňami skončí. Teraz však cítim, že to chce ešte záverečnú časť – pašie.“
Prečo práve tento cyklus?
„Východiskovým bodom bola omša, ktorú som už dávno chcel napísať, ale v minulom režime sa takéto veci nedali verejne zahrať, a ak, tak len veľmi ojedinele, v malom obsadení v nejakom zašitom kostolíku. Keď sa pomery zmenili a otváral sa kanál Rýn – Mohan – Dunaj, inšpirovalo ma prepojenie vody troch riek, ktoré metaforicky napĺňalo ideu celoeurópskeho kresťanstva, jeho spájania a kompaktnosti.“
Prepájanie populárnej a vážnej hudby je zjavné aj vo vašom Memente. Nebojíte sa prekročenia istých hraníc únosnosti takéhoto prístupu?
„Nie, hoci si to uvedomujem. V Memente som použil syntetizátory a sólovú gitaru mi nahral známy rocker Peci Uherčík, s ktorým som spolupracoval aj pri ďalších skladbách. Na druhej strane na toto nebezpečenstvo neustále upozorňujem svojich študentov. Je to vždy pohyb na hrane žiletky, stačí jeden zlý krok a spadnete do priepasti gýča.“
Na akej úrovni je naša vážna hudba?
„Kvalita pôvodnej tvorby je vysoká, návštevnosť koncertov dobrá, pozitívom sú dva základné festivaly, ktoré sa však pre nedostatok peňazí musia striedať – Melos Etos a Nová slovenská hudba.“
A Bratislavské hudobné slávnosti?
„Pri tejto prehliadke, a to platí aj o abonentných koncertoch Slovenskej filharmónie, je domáca tvorba v defenzíve. Okrem zopár osvedčených majstrov sa tu veľa nových autorov neprezentuje.“
Ale vaša premiéra Žalmových piesní odznela v rámci koncertných cyklov v Redute. Nie?
„To je pravda, ale dostala sa tam ako koncert Konzervatória, ktoré tam má vyhradený istý priestor. Takže na to, aby som odznel vo filharmónii, som použil síce legálne, ale predsa len akési zadné dvierka.“
Kde vidíte rezervy v rozvoji slovenskej vážnej hudby?
„Málo sa hrá v rozhlase či televízii, málo sa o nej píše. Sú to spojené nádoby, keď ľudia o nej nečítajú, majú aj menej impulzov na jej počúvanie, a naopak.“
Laik si to možno ťažko vie predstaviť, ale ako, kam (a či vôbec) sa vážna hudba vyvíja?
„Ona je stále v pohybe. Boli obdobia, že niečo sa niekedy veľmi nahromadilo – trebárs v baroku, a v klasicizme sa to zasa zjednodušilo, takáto sínusoida sa opakovala v romantizme a neoklasicizme a potom ešte párkrát. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia nastala situácia, keď bola vážna hudba pre laikov takmer nepočúvateľná, a zasa došlo k zjednodušeniu. Vývoj teda spočíva v tom, že sa vraciame späť k určitým starým modom a kultúram a snažíme sa znova k nim pridať syntézu žánrov a štýlov.“
V čom je prednosť tejto syntézy?
„V perspektívnosti a budúcnosti. Ide hlavne o komunikatívnosť, preto spolupracujeme s džezom, rockom, so všetkým, čo je kvalitné a podnetné. Vážna hudba by sa nemala uzatvárať do seba.“
ALEXANDER BALOGH