Z morálneho i umeleckého marazmu, v akom sa už roky nachádza slovenské divadlo, občas vďaka obetavým a tvorivým jednotlivcom ešte vždy vyraší čosi pozoruhodné, čosi, čo treba nazvať aj osobným hrdinstvom zúčastnených - v poslednom čase to pre mňa boli napríklad inscenácie Eliotovho Večierka v Astorke, to, čo robí Združenie pre súčasnú operu a svojím spôsobom aj Klimáčkovo Je dobré vycítiť v divadle GUnaGU.

Inscenácia Kvarteta (1984) nemeckého dramatika Heinera Müllera v Astorke patrí ale do inej kategórie - stojí mimo domácich súvislostí, a to nielen preto, že muž a žena na javisku elegantne hovoria a realizujú obscénnosti vrcholiace kopuláciou s mŕtvolou. (Pozor - vstup od osemnástich rokov!) Je mimoriadna aj pre svoj precízny, silne estetizovaný štýl, zrkadliaci sa v každom detaile zhruba deväťdesiatminútovej fascinujúcej show. Použila som toto slovo, aby som zdôraznila vizuálnu kvalitu réžie i scénografie.

Na javisku dominuje antikorové nemocničné zariadenie ohraničené troma bielymi akoby zvrásnenými stenami. Jeho účelovú sterilnosť maskuje jednoduchý a zároveň luxusný dizajn. Môže to byť salón pred francúzskou revolúciou aj bunker po tretej svetovej vojne tak, ako si to vyžaduje jediná konkrétna scénická poznámka v hre. So sterilnou čierno-bielou scénou kontrastujú pre oboch hercov viac-menej rovnaké červeno-čierne kostýmy s ponáškou na krinolínu, štylizovanými parochňami a líčením.

Inscenácia je však viac než show. Elegancia, vášeň i filozofia Müllerovho textu dostali rovnakú šancu. Režisérkin rešpekt voči autorovi sa prejavil absenciou akéhokoľvek škrtu či dodatku. Nepomohla si ani zmenou scény. Stále to isté nemocničné lôžko, umývadlo, záchodová misa, vaňa, lampa. Zamietla akúkoľvek hudbu okrem melodickosti a rytmu textu samotného.

Kvarteto Heinera Müllera (1929-1995) je jednou z adaptácií Nebezpečných známostí (1782) Choderlosa de Laclosa, najviac u nás asi poznáme Formanov filmový prepis Valmont. Je to náročný, neobyčajne kompaktný a rafinovane poprepájaný text, monologické dialógy, vŕšiace aforizmus na aforizmus.

Dvaja herci v Kvartete pre seba odohrajú spolu tri ľúbostné vzťahy - štvrtým je zrejme flirt so smrťou. Kto sa vôbec môže pustiť do rolí, ktoré, ako stojí v texte, by mali hrať tigre, kto zvládne herecké umenie beštií? Ferancovej casting bol odvážny, no ukázalo sa, že veľmi produktívny. Vladimír Hajdu ako Valmont priniesol dandyovskú eleganciu a sarkazmus: už len pohľad naňho bol estetickým zážitkom. Čím ostrejšie a úspornejšie staval svoj prejav, tým účinnejšie zapôsobil v miestach nehy a súcitu so svojou partnerkou. Zita Furková ako Merteuil podala najlepší herecký výkon, aký si pamätám. Životná skúsenosť sa v nej pretavuje v mäkkosť, živočíšnu, no disciplinovanú ženskosť. Silné mi pripadali najmä polohy „cudnosti z hrôzy“, v ktorých prekračovala sexuálny diskurs a dospievala k akejsi vyššej láskavosti (či láske?) bez pachuti rozmaru a kalkulu. Vekový rozdiel oboch hercov je provokatívny, no štýlotvorný a navyše pozoruhodne pointuje mnohé repliky.

Dopravné zrkadlo, šikmo zavesené nad polohovateľným nerezovým lôžkom s kožušinou s tigrím vzorom, odráža hry perverznej dvojice na sexuálnu prevádzku, hry, ktorými sa ešte naposledy zabávajú pred smrťou. K rozkošiam tejto hry patrí aj výmena mužských a ženských rolí. Prečo nie, pred tvárou smrti sú obe pohlavia rovnocenné a zameniteľné. Müller to hovorí jasne: zo zrkadla sa vždy pozerá ten druhý, ten, ktorého hľadáme, keď sa ponárame do cudzích tiel. Je však možné, dodáva, že to nie je ani jeden, ani druhý, ale len ničota, ktorá sa túži nasýtiť.