Zuzanka je dobre vychovaný pytón, viac-menej bez odporu sa nechala vyrušiť z poobedňajšej siesty, aby zapózovala.
ovalo, keby sa mu vyšmykla z rúk. Druhý ťahal metajúce sa telo plaza čo najrýchlejšie na bezpečnejší breh. Zázrak sa podaril, obaja prežili bez zranenia. Ešte v ten deň boli vo vode znova. Krokodíl sa už upokojil a ležal v bahne na dne jazera. Tentoraz si muži dávali pozor, nech ho nerozdráždia. Aby videl, že ich úmysly sú priateľské. Pomaly, bez znervózňujúcich pohybov, plávali okolo neho. Plaz si ich nevšímal, bral ich ako súčasť prostredia. Pokojne dovolil, aby mu krúžili tesne okolo nosa. Po chvíli sa ho dokonca dotýkali a napokon ho jemne nadvihli. Obávaný predátor – niekoľkometrový ľudožrút – sa nechal presúvať ako nafukovacia hračka. Dvaja odvážlivci, riskujúc krk, potvrdili teóriu, že ani najnebezpečnejšie zviera nemá v génoch zakódované iba „zabíjať!“ Keď sa s ním zaobchádza s citom a uvážene, možno sa do určitej miery dokonca spriateliť. Samozrejme, treba dobre poznať jeho spôsoby a zbytočne neriskovať. Prekvapujúco, ľudí, ktorí takto neochvejne veria v súžitie človeka a potencionálneho zabijaka, chodí po svete dosť. Jeden z nich pracuje na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Ing. Jaroslav Pokorádi, doktorand na Katedre genetiky a plemenárskej biológie, sa svojho času, na stáži v londýnskej zoo „priatelil“ dokonca s kobrou indickou. S najväčším smrteľne jedovatým hadom na svete manipuloval bez ochranných prostriedkov, iba za pomoci obyčajnej metly.
Teraz sa s jedovatými plazmi stretáva pomenej. Najčastejšie ako poradca, keď si hady kúpi niektorý chovateľ, alebo ich na Slovensko privezie pašerák. No nejedovatých exotických priateľov má stále dosť. Napríklad šesťročného aligátora Miška alebo tri a polmetrovú pytóniu slečnu Zuzanku, ktoré spolu s ďalšími asi sedemdesiatimi zvieratami obývajú vivárium priamo na univerzitnej pôde.
Imrich Okenka, rektor Slovenskej poľnohospodárskej univerzity, so svojimi krstňatami.
Trojmetroví spolužiaci
Vchádzame do suterénnych priestorov univerzitného vivária. Prvým obyvateľom, ktorý po nás priateľsky pokukuje, je veľká korytnačka Vinco. V strede miestnosti má priestranný výbeh plný zeminy, a to ešte cez slnečné dni chodí na prechádzky na školský trávnik. Vinco je miestny miláčik, vycvičený ako psík. Vždy dobre naladený, teraz o to spokojnejší, že pred ním tróni poriadna miska jabĺk, mrkvy, šalátu. Vinca dostala nitrianska univerzita do daru, napokon, ako väčšinu zvierat. Výnimkou sú varany smaragdové umiestnené hneď v prvom teráriu. Na vetvičkách žiaria naozaj ako drahé kamene, na Slovensko sa však dostali nedôstojnou cestou. Ukryté medzi zrolovanými ponožkami. Pašeráka na hraniciach odhalili. Varany zostali na colnici, jemu sa podarilo ujsť. Ale nie nadlho, momentálne si slovenský občan odpykáva trest v Juhoafrickej republike za pašovanie korytnačiek. Zelenkavé jaštery skončili, našťastie, v Nitre. Školské vivárium slúži totiž aj ako záchytné stredisko pre pašované exotické jaštery a nejedovaté plazy. Hoci úmrtnosť varanov je v zajatí až osemdesiatpercentná, očividne sa im tu darí. Prežili všetky a so závideniahodným apetítom do seba súkajú cvrlikajúce svrčky.
Zaujímavým obyvateľom je aj Zuzanka. Takmer štvormetrový pytón tigrovitý. O chvíľu sa nám – na moju malú radosť – plazí priamo pod nohami. Je krotká, ale mali sme ju možnosť vidieť aj v akcii. Keď Jaroslav Pokorádi vstúpil do obrovskej sklenej ubikácie, aby ju vybral, narušil prepleteným hadom poobedňajšiu siestu. Zuzke sa to príliš nepáčilo, útočne po ňom sekla rozďavenou papuľou. Vzápätí jej ale došlo, že je to starý známy, a žiadna potenciálna potrava, a bez problémov spolupracovala. Predviedla sa v plnej kráse, zavlnila sa a napokon sa labužnícky roztiahla po podlahe a pokračovala v odpočinku.
Najpyšnejšie nám však pracovníci vivária predviedli klbko háďat. Veľhady kráľovské sa narodili 4. júla a pre nitrianske vivárium to bude takmer rovnako dôležitý dátum ako pre Spojené štáty, ktoré vtedy oslavujú Deň nezávislosti. Sú to totiž prvé mláďatá narodené na univerzitnej pôde. Svojím narodením najlepšie potvrdzujú ďalší význam vivária – pomôcť odchovu zvieracích druhov ohrozených vyhynutím.
Prečo hady v škole?
Nečudo, že rektor školy, aj keď je ekonóm, a nie zoológ, berie mláďatká do rúk s nehou a necháva si nimi obvíjať zápästia. Potvrdili správnosť Pokorádiho myšlienky, ktorú on podporil. Hoci nápad chovať priamo na univerzitnej pôde exotické živočíchy zďaleka nemal iba priaznivcov. Voči hadom panujú predsudky, mnohým zamestnancom sa nepáčilo deliť sa s nimi o spoločnú strechu. Báli sa, že ujdú, že budú nebezpečné, že môžu roznášať choroby. Nebolo jednoduché presvedčiť ich, že obavy nie sú namieste a univerzitné vivárium bude viac než atrakciou. Okrem toho, že sa tu odchovávajú ohrozené druhy a slúži na uschovanie zabavených zvierat ilegálne dopravených do štátu, zvieratá sa využívajú priamo pri výučbe. A to hneď pri niekoľkých profilových predmetoch zameraných na ochranu a tvorbu životného prostredia. Navyše, od septembra pribudne na škole nový učebný predmet – ochrana a chov exotických stavovcov. V spolupráci s ďalšími inštitúciami sa tu budú robiť aj testy DNA chránených živočíchov. Zákon tieto testy priamo ukladá, na Slovensku ich však doposiaľ nikto nerobil.
Kobra susedkou
Ing. Jaroslav Pokorádi, okrem toho, že prednáša na nitrianskej univerzite, je aj členom poradného zboru ministerstva životného prostredia pre CITES. Okrem iného to znamená, že jeho rukami prejdú takmer všetky jedovaté hady, ktoré sa ocitnú na slovenskej colnici. Či už dovezené legálne, alebo ako pašovaný tovar. O jedovatých obyvateľoch Slovenska vie mnoho historiek. Niektoré vyrážajú dych.
„Neďaleko Nitry žije človek, ktorý si robí zbierku najjedovatejších hadov sveta. Má ich niekoľko desiatok – kobry, mamby, štrkáče – a chová ich priamo v dedine, v rodinnej zástavbe. Susedia nič netušia a môžu byť radi, lebo by sa im nespalo dobre. Chovateľ nedodržiava základné bezpečnostné opatrenia. Smrteľne jedovaté hady žijú v sklenených lepených teráriách, ktoré môžu prasknúť. Umiestnené sú v izbe, kde sú v lete otvorené okná, takže keby zvieratá z terária unikli, nič by im nebránilo rozliezť sa do susedstva. Chovateľ navyše, z pochopiteľných dôvodov, nemá sérum voči hadiemu jedu. Je to biologický materiál, vydrží iba šesť mesiacov a dávka stojí okolo stotisíc. Teda, proti jednému druhu jedu. Jeho hady však majú celú škálu jedov.“
Ako je možná takáto nezodpovednosť? Nejde o chránené zvieracie druhy, takže nepodliehajú takej prísnej kontrole. Na chov jedovatých hadov stačí povolenie napríklad štátnej veterinárnej správy a získať ho nie je problém.
Štrkáč chovným zvieratkom
Spomínaný pán chová jedovaté hady pre radosť. Iní s nimi špekulujú. Ďalšia historka: Jeden „podnikateľ“ pred časom ponúkal cez inzertný časopis možnosť vysokého zárobku. Ľudia mali doma chovať štrkáče a on im mal odoberať jed. Pointou bolo, že hady, ktorých reálna cena je asi dvesto korún, predával za tri a pol tisíc. Najhoršie bolo, že záujemcovia nemali potuchy nielen o cene, ale ani o opatere. Napriek tomu, zrazu mali v domácnostiach jedného z najjedovatejších hadov. Podnikavec pobalamutil desiatky rodín a potom sa na ne vykašľal, lebo zistil, že na Slovensku hadí jed niet komu predávať. Ľudia naň nepodali trestné oznámenie. Jedovaté hady chovali totiž v činžiakoch načierno, sami porušili zákon.
„Dozvedeli sme sa to tak, keď nám raz v zime zatelefonovala zúfalá pani, že jej je už všetko jedno, ak si hady hneď nevezmeme, nechá otvorené okno, aby pokapali. Zo dňa na deň sme teda mali päťdesiat štrkáčov, ktoré sme umiestnili u zodpovedných chovateľov.“
A mohlo sa to skončiť i tragédiou, lebo jednu paniu jej štrkáč uhryzol. Mala šťastie, že pracovala v zdravotníctve, a dokázala si včas zabezpečiť sérum z Prahy. Prišla však o dva články prstov.
Priateľ had
Jaroslav Pokorádi prepadol plazom ako pätnásťročný. Študoval vtedy na strednej veterinárnej škole a nadchla ho v práca v nitrianskom herpetologickom stredisku. Tu si – samozrejme tajne – chytil do rúk aj prvého jedovatého hada. Vretenicu útočnú. Už názov naznačuje, čo je tento druh africkej vretenice zač. Napriek tomu bol presvedčený, že ani zviera s výstražným menom nemusí automaticky iba hrýzť. Neskôr, už ako vysokoškolák, si to potvrdil na stáži v londýnskej zoo. Vypozoroval, že každý had má vlastnú povahu, líši sa inteligenciou. Obľúbil si najmä kobry indické. Špeciálne s jednou vychádzal veľmi dobre. A práve vtedy sa začal jeho postoj k zvieratám meniť. Z chovateľa sa stal ochranár. Snaží sa o to na škole výchovou študentov, pomocou pašovaným zvieratám, pripomienkovaním legislatívy, upozorňovaním na zlé zaobchádzanie. Lebo aj legálne zakúpené zvieratá prichádzajú na Slovensko neraz v strašnom stave. Naposledy mu srdce trhalo nad zásielkou mámb zelených. Hady, ktoré si bez problémov možno zadovážiť cez internet, dodávajú rôzne spoločnosti. Je im jedno, v akom stave zvieratá dorazia. Od domorodcov ich kupujú za bagateľ, pokojne môžu teda rátať hoci s 90-percentným úhynom. Mnohé mamby, pri ktorých Jaroslav Pokorádi ako odborník pomáhal pri preclievaní, naozaj dorazili mŕtve. Bol to hrozný pohľad na živé zbedačené zvieratá, ktoré boli niekoľko dní v plátených vreckách spolu s čiastočne rozloženými druhmi.
Zločin a trest
Zadovážiť si jedovatého hada nebolo donedávna na Slovensku problémom. Na burzách sa pod rukou predávali i šestnásťročným deťom, ktoré nemali s ich chovom žiadnu skúsenosť. Nový zákon, ktorý na Slovensku platí od júla, tomu snáď zabráni. Stanovuje jasné podmienky pre obchody a burzy. Všetky chránené zvieratá, ktoré podliehajú zákonu, musia byť evidované, nezameniteľne označené napríklad mikročipom a mať preukaz o pôvode. Chovateľ, ktorý nevie preukázať pôvod chráneného živočícha, môže mať veľké problémy. Fyzická osoba môže zaplatiť až tristotisícovú pokutu, pri opakovaní dvojnásobok. Pre právnické osoby je to až milión korún.
Obchod so zvieratami je však výnosným biznisom. Mnohí obchodníci so zvieratami majú konexie, takže najmä v minulosti by sa dalo všeličo obísť. Podľa Jaroslava Pokorádiho si však štátne orgány konečne uvedomili, že pašovanie zvierat je organizovaným zločinom, ktorý sa deje aj na Slovensku, a touto trestnou činnosťou sa začala zaoberať polícia. Na prokuratúrach je už niekoľko trestných podaní za porušovanie paragrafov o ochrane chránených živočíchov a rastlín. Sú to všetko síce stále ešte nesmelé, ale predsa len ďalšie krôčiky k spolužitiu človeka so zvieraťom.
Autor: BARBORA DVOŘÁKOVÁFOTO – ĽUBOŠ PILC
