Kresba - Archív
americký ekonóm a politológ. „Občianska spoločnosť si bude musieť poradiť s korupciou, mafiami, masovou nezamestnanosťou. Ak sa to občianskej spoločnosti podarí, dozrie a stane sa dôstojným partnerom štruktúram zastupiteľskej demokracie, ktorá sa zvrháva na partokraciu.“Pred časom ste v súvislosti s globálne narastajúcou nezamestnanosťou publikovali viacero ponurých prognóz. Trváte na nich?
Na každom slove.
Každá epocha mala svojich ľudí na okraji…
Nikdy ich však nebolo tak veľa. Keď som pred piatimi rokmi písal o konci práce, vo svete bolo 850 miliónov nezamestnaných. Dnes ich je viac ako miliarda – a v tomto čísle nie je obsiahnutá skrytá nezamestnanosť, čo je najmenej 1,5 miliardy ľudí bez práce alebo iba príležitostne pracujúcich. Dokážete si predstaviť akú deštruktívnu silu má tento potenciál? A rastie čoraz rýchlejšie.
Nastala recesia…
Nielen kvôli recesii. Nezamestnanosť znepokojujúco rástla dávno predtým, ako konjunktúra začala slabnúť.
Okrem Ameriky…
Dobre na tom boli aj Holandsko s Anglickom, prechodne aj niektoré ďalšie krajiny. Čo z toho vyvodzujete?
Iba to, že nezamestnanosť nie je nič fatálneho. Je to iba dôsledok istej politiky. Clintonovi sa toto fátum podarilo prekonať.
Iba krátkodobo. Navyše, lieky, ktoré Clinton použil, môžu problém zmeniť na katastrofu.
O katastrofe nemôže byť ani reči.
Ste si tým istý? Miliarda nezamestnaných nie je všetkým na očiach, skrýva sa v neúplných štatistikách. Viete, na čom stál americký zázrak v minulom desaťročí? Vďaka čomu sa Clintonovi podarilo znížiť nezamestnanosť z viac ako sedem percent na sotva štyri percentá?
Vďaka pružnosti pracovného trhu, nízkym daniam, novým technológiám…
To si myslí väčšina ekonómov, lenže to sú iba chiméry. V skutočnosti sa americký boom zaplatil peniazmi z umelej hmoty. To bol dôsledok prudkého nárastu spotrebných úverov. Na začiatku 90. rokov začal americký finančný sektor vydávať obrovské množstvo kreditných kariet. Nanucovali ich každému. A Američania začali tieto karty vášnivo používať. Vznikla najväčšia nákupná horúčka v dejinách ľudstva. Všetci kupovali na úver, všetci mali prácu, všetci boli šťastní. Ibaže: šťastie na úver nikdy dlho netrvá. Po niekoľkých rokoch klesli rodinné úspory z úrovne osem percent na nulu. A klesali ďalej. V posledných dvoch desaťročiach Američania viac míňali ako produkovali. V 90. rokoch sa celý svet krútil na pohon dolárov z umelej hmoty. Teraz sa zázrak vyparil, pretože Američania musia požičané peniaze vracať, aj preto sa boja požičiavať si, brať si úvery. Na splácanie dlhov si musia zarobiť. Zarábať je však čoraz ťažšie, pretože všetci prestali nakupovať. Tu sa kruh uzavrel. Tak skončil Clintonov hospodársky zázrak. Skončil sa život na úver, boom na kredit, šťastie na splátky.
Čo teraz?
Teraz sa musíme vzdať snov o finančných zázrakoch a začať poctivo uvažovať o tom, ako sa prispôsobiť životu vo svete, ktorý sa tak radikálne zmenil.
Prispôsobiť sa životu v recesii?
Životu, teda nielen práci a zarábaniu peňazí. Práce bude čoraz menej, ľudia sa budú musieť o ňu podeliť. Tak, ako sa kedysi podelili o prístup k pôde, k vzdelaniu, k moci.
To znie pekne, ale nie príliš reálne.
Myslíte si, že podeliť sa o prácu je menej reálne, ako podeliť sa o moc? Je to menej reálne ako deľba práce, ktorá nastala po priemyselnej revolúcii, keď sa pracovná doba skrátila z dvanástich hodín na osem?
Pracovná doba človeka, ktorý sa oháňal kladivom či čakanom, sa dala skracovať ľahko; oveľa ťažšie je skracovať pracovnú dobu profesora Rifkina.
Namietate, že čoraz viac ľudí dnes pracuje intelektom a čoraz menej kladivom. To je pravda. Preto po technologickej revolúcii musí prísť revolúcia sociálna. Tomu sa nevyhneme. Ak sa budeme držať dnešných chimér a bludov, budeme zvyšovať spoločenské napätie, takže revolúcia bude veľmi bolestná. Bolesť však môžeme aj potlačiť, ak sa aspoň pokúsime prispôsobiť sa novým podmienkam.
Ako si to prispôsobovanie predstavujete?
Prispôsobujeme sa podľa vžitých receptov. Každý nový vynález vyvolal prudký rast produktivity. Vždy po zavedení prevratnej inovácie sa objavili mohutné toky bohatstva, lenže zároveň sa aj bieda sa rozšírila na nové oblasti. Roztváranie sociálnych nožníc viedlo k sociálnemu napätiu a hospodárskym krízam, pretože tovary, ktorých množstvo vďaka novej technológii prudko vzrástlo, nemal zrazu kto kupovať. Ale zakaždým sa, väčšinou až po recyklovaní energie jednej generácie, podarilo vytvoriť politické či spoločenské hnutie, ktoré dokázalo uzavrieť novú spoločenskú zmluvu. Zmluvu zabezpečujúcu rovnomernejšie, spravodlivejšie prerozdeľovanie bohatstva, obnovujúcu rovnováhu na trhu a umožňujúcu využívať existujúci hospodársky potenciál. V rokoch 1926 až 1928 využívala Amerika sotva tri štvrtiny svojho priemyselného potenciálu. To bola katastrofa, ktorú spôsobila prílišná koncentrácia bohatstva. Henry Ford na začiatku 20. rokov hovorieval, že „robotníkom treba viac platiť, pretože iba tak si budú môcť kúpiť moje automobily“. Jeho recept sa vtedy neujal. Namiesto rovnomernejšej deľby bohatstva sa objavili spotrebné úvery. A potom sa objavil aj úver na nákup akcií a opcií. Koncom dvadsiatych rokov sa už Amerika utápala v dlhoch. To, čo nasledovalo, je chronicky známe. Svetové hospodárstvo sa úplne rozpadlo a svet sa pohrúžil do chaosu svetovej hospodárskej krízy.
Kráčame dnes po tej istej ceste?
Rok 2001 bol klasickým repete roku 1928.
S tým rozdielom, že my prežívame informačnú revolúciu a globalizáciu.
To na veci nič nemení. Keď sa objaví nová prevratná technológia, vždy to priláka investície vyvolané eufóriou. Vďaka tomu neobyčajne rýchlo rastie infraštruktúra nastávajúceho obdobia. Investori sú však veľmi netrpezliví, očakávajú závratné zisky. Väčšina sa ich dočká až vtedy, keď sa nové technológie rozšíria. To môže trvať až jednu generáciu. A tak investori prídu na to, že už nemôžu pokračovať v investíciách, ktoré sa nevyplácajú. Keď prúd peňazí vysychá, keď zároveň slabne aj prúd spotrebných úverov, dostaneme sa do dnešnej situácie. A to je začiatok nestability.
Začiatok?
Po Amerike to – tak ako vždy – postihne aj Veľkú Britániu. Ešte pred dvomi rokmi dosahovali Briti na úrovni úspor šesť percent. Teraz sa úspory blížia k nule. Onedlho sa začne prudký rast nezamestnanosti. To bude koniec trikov. O rok bude najmenej sedem percent Američanov bez práce. O ďalší rok jedenásť…
Takú nezamestnanosť má teraz Nemecko…
Kým v Európe nezačnete o hospodárstve a pracovnom trhu premýšľať inakšie, onedlho budete mať dvadsať percent nezamestnaných. Do konca desaťročia tridsať percent. Aký politický systém to vydrží? Okolo roku 2050 dokážeme celý dopyt po tovaroch a službách uspokojiť s využitím sotva piatich percent ľudskej pracovnej sily! V priemysle sa to už prejavuje. V 60. rokoch bol každý tretí Američan zamestnancom priemyslu. Teraz iba každý šiesty. Pritom vyrábame neporovnateľne viac. Pred dvadsiatimi rokmi sa priemyselné odvetvia náročné na ľudskú prácu začali sťahovať do chudobnejších krajín. Tretí svet sa začal rozvíjať, pretože predajom lacnej práce konkuroval Západu. Dnes sa už investori za lacnou pracovnou silou až tak neženú. General Motors či Microsoft nebudú stavať dickensovské fabriky v Indii či v Poľsku. Tradičné továrne, zamestnávajúce tisíce robotníkov priťahujúcich skrutky, neobstoja pred akostnými štandardmi robotov, ktoré riadi počítač. Fabriky sa vracajú z chudobných krajín, kam sa pred pätnástimi až dvadsiatimi rokmi vysťahovali. Ak robia všetko stroje, lacná práca prestáva hrať úlohu. Dôležitejšie sú: blízkosť bohatých odbytísk, infraštruktúra, dostatok vysoko vzdelaných domorodých pracovníkov. Rovnako sa vyvíjajú aj služby – bankovníctvo, účtovníctvo, ba aj reštaurácie a autoservisy. A to sme iba na začiatku. Viete, čo sa stane v takých krajinách ako Mexiko, Čína či India, keď o niekoľko rokov bude najlacnejšia pracovná sila drahšia ako práca automatov? Pred sto rokmi sa Karol Marx nazdával, že v budúcnosti nastane katastrofa, pretože sa všetkého bohatstva zmocnia kapitalisti, ktorí nahradia robotníkov lacnejšími strojmi. Ford túto hrozbu pochopil lepšie. Uvedomil si, že nijaký stroj si nekúpi auto. Pochopil, že zbankrotuje, ak jeho robotníci nebudú slušne zarábať. Keď sa jedni prepadajú do biedy, tí druhí tiež strácajú, pretože bedári nevytvárajú dopyt. A tam kde niet dopytu, tam niet ani zisku.
Čo robiť?
Pesimista to vníma ako ortieľ smrti nad našou civilizáciou, skeptik však v tomto trende môže postrehnúť aj nádej na oslobodenie. Prvý raz v dejinách ľudstva sa milióny oslobodia z idiotského chomúta, ktorý im neposkytuje nijakú rozkoš, okrem pôžitku zarábania peňazí.
Sloboda za cenu hladu. To nie je voľba, ktorú by ľudia vyhľadávali.
Ako majú ľudia, ktorí sa zbavili chomúta, zarábať peniaze? Dali sme si nahovoriť, že človek stojí toľko, koľko vlastnej práce, schopností a znalostí dokáže predať iným. Keď sa človeka opýtate, kto ste?, odpovie, som robotník, som čašník. Podľa tejto definície je vlastne človekom jeho zamestnanie. Aj na náhrobky si ľudia píšu: John X., obchodník, Mary Y., učiteľka. Je to definícia našej identity, ktorú musíme zmeniť, pretože onedlho nám bude nanič. Človek je biologicky prispôsobený na to, aby intenzívne úsilie vyvíjal iba krátku dobu a potom dlho odpočíval. To vám potvrdí každý fyziológ. Tak sme žili dlhé storočia. Práca ani spotreba neboli v centre ľudského života prinajmenšom do začiatku priemyselnej revolúcie. Koľko hodín denne môžete efektívne pracovať?
Šesť alebo sedem.
To je mimoriadne dlho. Priemerný šéf biznisu pracuje s najvyššou efektivitou maximálne štyri hodiny denne. Ale keď mu poviete, aby išiel po štyroch hodinách na prechádzku, do kina alebo domov, bude si myslieť, že sa ho chcete zbaviť. Ani vynikajúci manažéri nedokážu pochopiť, že ak ľudí nútia, aby pracovali desať hodín denne, vyhadzujú peniaze von oknom. Oveľa lepšie je poslať ich domov a na ich miesto posadiť oddýchnutých kolegov.
Toto sa už niekde osvedčilo?
V Amerike niekoľko malých podnikov skrátilo pracovnú dobu zo štyridsať na tridsať hodín týždenne, pričom pracovníkov platili za štyridsať. Ani jeden na tom neprerobil. Naopak, zarobili na tom. Ľudia pracovali oveľa efektívnejšie a navyše, namiesto dvoch zaviedli na každom pracovisku štyri zmeny.
Pracovnú dobu nemožno obmedzovať donekonečna.
Presvedčíte sa, že možno. Ešte za vášho života sa bude pracovať tridsať, možno iba dvadsať hodín týždenne. Ak máte dvadsať percent nezamestnaných, potom musíte mať prinajmenšom milión mladých ľudí, ktorí si nedokážu nájsť miesto ani v rozpočtovej sfére, ani v súkromnom sektore. Časť z nich dostane miesto iba vtedy, keď radikálne skrátite pracovný čas. Väčšina však bude aj tak bez práce. Vžime sa do toho, pred akou voľbou stoja, ak len nechcú živoriť na podpore, alebo sa nechať vydržiavať rodinou. Najjednoduchšie je: prešmyknúť sa do štvrtého sektora.
Kam?
Do sivej a čiernej zóny. Môžu kradnúť, pokútne obchodovať, stať sa mafiánmi či podvodníkmi. Keď nezamestnanosť prekročí istú hranicu, štvrtý sektor sa pre mnohých mladých ľudí stane najreálnejším a najaktraktívnejším zamestnávateľom. Mafie sú dnes dôležitým, v mnohých krajinách aj najväčším zamestnávateľom: v Rusku, v Latinskej Amerike, v Číne. Tí mladí ľudia, ktorých nedokáže absorbovať ani hospodárstvo, ani rozpočtová sféra, však nemusia skončiť v mafiách. Môžu mať ešte jeden legálny zdroj príjmov – v treťom sektore. To sú cirkvi, športové organizácie, svojpomocné organizácie, kultúrne, samosprávne, susedské, výchovné, sebavzdelávacie, menšinové… Pravdaže, aj tretí sektor potrebuje peniaze. V prospech tretieho sektora je však výhodné vyrubovať dane. Lepšie je totiž platiť legálne dane v prospech terciálnej sféry ako ilegálne dane do vreciek mafie zo štvrtého sektoru či financovať z daní podpory pre nezamestnaných. Je výhodnejšie platiť za tvorbu kultúry ako financovať pištole mafiánov a policistov. Je lacnejšie budovať a udržiavať ihriská a kultúrne domy ako väzenia a policajné stanice.
Toto by ste asi ťažko jednoznačne dokázali…
Súhlasím, spočítať sa to nedá, ale možno to pochopiť. Kultúra sa vypláca, pretože nijaké hospodárstvo nemôže správne fungovať bez dobre rozvinutého systému spoločenských väzieb a vzťahov. Karol Marx a Adam Smith sa nazdávali, že hospodárstvo je základňa, na ktorej sa rozvíja „nadstavba“ života spoločnosti. Poznáte však v dejinách prípad, keď najprv vzniklo hospodárstvo a až potom spoločnosť? Sociálne väzby a vzťahy sú prvotné. Prečo si Maďarsko či Česko vedia poradiť s transformáciou lepšie ako Bielorusko či Rumunsko? Pretože Maďari a Česi mali neporovnateľne bohatší sociálny kapitál – disidentské hnutia, sociálne tradície, cirkvi. Mali rozvinutejšiu občiansku spoločnosť. Obyvateľstvo týchto krajín netvorí väčšina pasívnych civilov, ale väčšina aktívnych občanov produkujúcich sociálny kapitál. A sociálny kapitál má väčšiu hodnotu ako všetky fabriky či diaľnice.
Hovoríte o tom, akoby to bola otázka rozumovej voľby. Ale veď Američanom, Rusom či Poliakom nikto nezabraňuje vytvárať občiansku spoločnosť.
Ak ľudia nepostrehnú problém, potom im nepomôžu ani zákony, ani prednáška, ani najmúdrejšie knihy, ani preplácaní poradcovia. Iba keď ich problém začína viac ťažiť, pochopia, že knihy i prednášky sú dôležité. V globálnom meradle priniesol uplynulý rok prinajmenšom tri otrasy. Najprv to bola radikalizácia antiglobalistov, potom útok na World Trade Center a napokon príznaky hospodárskej recesie. Ľudia ešte nie sú pripravení na radikálnu zmenu, ale tá pripravenosť sa po ďalších otrasoch určite prejaví. Ľudia sa budú ochotnejšie organizovať, podporovať nové zákony, požadovať nové riešenia, ktoré sú nevyhnutné, pretože bez nich by naše spoločnosti zdegenerovali. Čím skôr sa z civilov premenia na uvedomelých občanov, na verejnosť, tým produktívnejšie sa budú prispôsobovať.
Autor: Gazeta Wyborcza
