Otec a syn. Peter a Brian Ihnačákovci. Obaja vyrástli na zimných štadiónoch, otec v Poprade, syn v Toronte.
Hokejový tréner PETER IHNAČÁK (nar. 3. 5. 1957) si včera ráno v rodnom Poprade privstal, aby najprv povozil chorú mamu po lekároch a o desiatej už na zimnom štadióne sledoval tréning bieloruského majstra z Minska. Osamelý v hľadisku videl aj prípravu ďalších účastníkov hokejového Tatranského pohára, popoludní si pozrel ďalšie dva turnajové zápasy. V júli ho Výkonný výbor Slovenského zväzu ľadového hokeja určil za jedného zo šiestich kandidátov na post reprezentačného trénera po Jánovi Filcovi. Svoj najlepší hokejový vek prežil v NHL, kde v drese Toronta v rokoch 1982 - 1990 odohral 445 zápasov, dal 106 gólov a na 175 prihral.
Aká je situácia po mesiaci, máte bližšie k pozícii kouča národného tímu?
„Nič sa nezmenilo. Sme tam, kde sme boli pred mesiacom. Rozhodnutie má padnúť v septembri. Ja som mal dosť času na rozmýšľanie, hral som sa s predstavou, ako by to mohlo byť.“
K čomu ste dospeli?
„Že viac by mi pasovala úloha asistenta, než prvého trénera. Na Slovensku je dosť skúsenejších trénerov, kým moja trénerska prax z nemeckej ligy je len trojročná. Nepodceňujem sa, snažím sa dívať na situáciu reálne.“
Celé leto ste na Slovensku. Hovorili ste s kolegami - kandidátmi, s ktorými by ste si vedeli predstaviť spoluprácu pri reprezentačnom tíme?
„Oslovil som ich, ale konkrétnu odpoveď som nedostal. Takže som vlastne na začiatku. Viem si predstaviť spoluprácu napríklad s Júliusom Šuplerom, Františkom Hossom či Ernestom Bokrošom, ale netuším, či by oni akceptovali mňa. Je možné, že v tejto neistote opustím Slovensko, lebo po Tatranskom pohári sa pôjdem pozrieť na hokej do Nemecka a potom zamierim za synom do Toronta.“
Nie ste sklamaný, že ani po mesiaci ste o svojej prípadnej práci v reprezentácii nezmúdreli?
„Je síce pravda, že ak sa funkcionári SZĽH rozhodnú pre iných ľudí, budem si navrávať, že za ten čas som sa mohol venovať iným myšlienkam. Ale návrat na Slovensko pre mňa nikdy nie je strateným časom. Bol som s mamou, s rodinou, bližšie som sa zoznámil so slovenským hokejom, videl som hrať syna v juniorskej reprezentácii SR na Svetovom pohári v Piešťanoch.“
Brian sa narodil v Kanade, teraz má dvojité občianstvo. Išlo v jeho prípade len o chvíľkové vzplanutie alebo by aj v budúcnosti mohol reprezentovať Slovensko?
„Keď som videl jeho šťastnú tvár, že sa zo širšieho kádra osemnástky dostal do nominácie na Svetový pohár, aj ja som bol šťastný. Chlapec je v dôležitom veku, keď ho čaká maturita a bude sa rozhodovať aj o jeho športovej kariére. Chcem byť pri ňom, aby som mu pomohol a skúsenosti z európskeho hokeja mu môžu byť len na prospech. Ak ho aj v budúcnosti zavolajú do reprezentácie Slovenska, naisto príde.“
Je pravák ako vy, nosí osemnástku ako ste mali v NHL. Vidíte sa v ňom?
„Brian je lepší, než som bol v jeho rokoch; tak, ako pokročil aj hokej. Má talent na viaceré športy, ja som sa od rána do noci venoval hokeju. Nikdy som naňho netlačil a mám dojem, že s pribúdajúcimi rôčikmi by sa mohol na ľade viac presadzovať. Kariéru má pred sebou, od neho záleží, kam to dotiahne.“
O vašom dramatickom úteku do emigrácie z MS 1982 v Helsinkách sa toho popísalo, pomohol vám brat Ján, ktorý už 14 rokov žil v Amerike. Ale prečo ste sa dostali práve do Toronta?
„Zaúradovala náhoda. Jano sa práve v lietadle cestou do Fínska stretol s manažérom tímu Maple Leafs, slovo dalo slovo, videl ma hrať a angažoval do Toronta. Nebol som nikde draftovaný, a tak som zakotvil v najväčšom kanadskom meste. V tom čase mali Európania v NHL ťažkú pozíciu, domáci hráči sa chránili pred konkurenciou. Ale prebil som sa. O tri roky ma nasledoval aj mladší brat Miro. Nikdy v živote som neľutoval, že som emigroval, hoci v prvej chvíli mi nebolo všetko jedno. V sekunde muselo padnúť rozhodnutie - odchádzam. Netušil som, či ešte uvidím blízkych. Hokej však naplnil moje očakávania.“
Aktívne ste hrali v Nemecku aj ako štyridsiatnik, Miro kráča vo vašich šľapajach v slovenskej Extralige ako kapitán HC Košice. Videli ste ho hrať na Tatranskom pohári, ako na vás pôsobil?
„Ako stopercentný profík. Vidieť, že aj on sa dobre stará o svoje telo, je stále fit a môže sa medzi mantinelmi naháňať za pukom s mladšími.“
Ste hokejový svetobežník, hrali ste v Československu, v Severnej Amerike, vo Švajčiarsku, v Nemecku. Kde ste doma?
„Tam, kde mám prácu. Srdcom však navždy zostanem Slovákom.“
ONDREJ GAJDOŠ
FOTO - AUTOR
