Szilárd Németh (v strede), strelec jediného slovenského gólu, zachytáva prihrávku Petra Johanu (vpravo), prizerá sa Tomáš Galásek (4). V priateľskom medzištátnom futbalovom zápase zdolalo Česko v Olomouci Slovensko 4:1.
FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
sebavedomí, rýchlosti, organizácii hry i ťahu na bránku. Väčšina českých legionárov nastupuje pravidelne v základných zostavách renomovaných európskych klubov. Pre slovenských, s výnimkou jedného-dvoch, je sviatkom, ak si zahrajú aspoň polčas. Zápasová prax je na nezaplatenie. Českí legionári majú v zahraničí zvuk. Získali si ho predovšetkým svojimi výkonmi. Ale aj prístupom k tréningom či vystupovaním na verejnosti. Túžia rásť, zlepšovať sa, pracovať na sebe. Zdokonaľovať sa v remesle, ktoré ich živí. Jedinou prioritou je presadiť sa v tvrdom konkurenčnom boji.
Niežeby vyslanci slovenského futbalu mali po prekročení našich hraníc odlišné úmysly. Konečný efekt je však už neporovnateľný s českým. Stredajší priateľský zápas to potvrdil. Striedajúci českí hráči boli minimálne rovnocenní, ak nie lepší ako tí, za ktorých na trávnik prišli. Karel Brückner má po olomouckom zápase príjemné, no nie celkom jednoduché trénerské problémy - koho z takého počtu vhodných adeptov zaradiť do kvalifikačného základu.
Slovenský kouč Ladislav Jurkemik sa ocitol v celkom inej polohe. Pre ktorých jedenásť hráčov sa rozhodnúť, aby to herne v prvú septembrovú sobotu v Istanbule nedopadlo podobne ako v hanáckej metropole? Ako zdôraznil, „zápas mi otvoril oči, ukázal nedostatky, ale súboj v Turecku bude iný a hráči budú mať za sebou viac ligových stretnutí“. Sedemnásť dní pred nemenej náročnou a dôležitejšou konfrontáciou s bronzovými tureckými medailistami z majstrovstiev sveta vyskočili najväčšie negatíva v obrane.
Hrala v improvizovanom zložení (chýbali Kozák, Petráš, Labant) a nepresvedčila. Lepšie povedané, sklamala. Kratochvílov priestor napravo bol vstupnou bránou pre Grygerove ofenzívne výpady. Nebyť nepochopiteľnej veľkorysosti gréckeho hlavného rozhodcu, Timko by si po necelej polhodine musel pustiť v olomouckej kabíne sprchu. Jeho pomalosť odkryl pred druhým gólom Baroš, keď ho vystavil do úlohy slalomovej bránky. Jurkemikovi zápas ukázal, ako sme ďaleko. I to, že v reprezentácii sú hráči, ktorí do nej nepatria. Konkrétnejší nebol. „Nechám si to ešte prejsť hlavou.“
Za zmätkujúcou defenzívou sa nechytá dobre žiadnemu brankárovi. Čontofalský dosť zachránil, ale trikrát neudržal loptu v rukách. Takže asi žiadna náhoda. Česi hľadali vo vzduchu Kollera, Turci budú Hakana Süküra. Každý podobný kiks zvyšuje neistotu brankára a povzbudzuje súpera, aby dôslednejšie sledoval loptu. Ďalekonosné prihrávky na vysunutých útočníkov neboli nikdy doménou slovenského futbalu. Súperovi obrancovia lopty pozbierajú a je koniec pokusom o našu medzihru či založenie rýchleho protiútoku. Česi rozobrali našu reprezentáciu hlavne po zemi.
Pestrou kombináciou v strede ihriska na jeden dotyk. Zbraňou, ktorou sme v apríli na bruselskom štadióne kráľa Baudouina prekvapili Belgičanov pripravujúcich sa na svetový šampionát a uhrali s nimi cennú remízu.
Prehra rozdielom triedy by mala priniesť poučenie, ako to tvrdí Jurkemik. Ale s ním aj varovanie, že za takýto slabý výkon sa kvalifikačné body nezískavajú. Ani v Turecku nie.
MIROSLAV BUKOV
