FOTO - MATHIEU SIMONET, GALATÉE FILMS
Jacques Perrin, režisér, herec a producent.
dosýtiť. Nebudete cítiť zimu ani hlad a budete bez pohybu zízať do ďalekohľadu, nebudete šetriť sily a vyberiete sa aj do tých najodľahlejších končín na Zemi, aby ste konečne uvideli operenca, ktorého nikde inde nevidieť.
Praví birderi - pozorovatelia vtákov - sú posadnutí špeciálnou vášňou.
Jeden takto zasnený chlapec zvykol striehnuť každú jar a jeseň, keď nad rodičovským domom vo francúzskom Joinville-le-Pont potiahnu bociany. Priťahujú ho stále. Dnes je to oslavovaný herec a režisér. Preslávili ho filmy Opičí ľud (1988) a Mikrokozmos (1996). JACQUES PERRIN svoju zvieraciu trilógiu zavŕšil celovečerným filmom o vzdušných kočovníkoch - Putovanie vtákov (Le Peuple Migrateur) - veľkým prírodným eposom o tajomstvách vtáčej migrácie. Jeho film je takmer bez slov a „žije len zo sily obrazov“. V tomto zmysle je Perrin pravý birder. Niečo ako Nils Holgersson, ako ho poznáme z rozprávok Selmy Lagerlöfovej - chlapec, čo na krku divej husi preletel svet.
Jacques Perrin je však birder, ktorý nechcel zostať na zemi a trpezlivo čakať, kedy poletia. Chcel letieť s nimi, identifikovať sa s nimi aspoň na pár minút, možno dokonca hodín. Roku 1997 sa rozhodol, že nakrúti filmy z úplne novej perspektívy.
Nakrúcanie trvalo štyri roky. Stopäťdesiatčlenný tím precestoval štyridsať krajín, dvetisíc miest a pozoroval desiatky vtáčích druhov v ich prirodzenom prostredí. Pätnásť kameramanov osvetľovalo päťsto kilometrov filmového materiálu. Filmovalo sa na všetkých kontinentoch - od arktického ostrova po francúzske územia na Antarktíde. Nakrúcali v Paríži a New Yorku, v líbyjskej púšti, v indickom močiari, na hrote islandského ľadovca a na japonskom ostrove Hokkaido.
Aby mohli filmovať vtáky v lete, bolo ich treba navyknúť na ľudí a stroje. Jacques Perrin teda v Bois-Roger v Normandii založil prvú vtáčiu školu na svete. Vychovávali tam divé husi, kačice, žeriavy, prepelice a bociany - dokopy tridsať vtáčích druhov. Vajcia získal z francúzskeho Vtáčieho parku, zo Senegalu vajcia pelikána ružového, labute spevavé z Islandu. Liaheň vybavil najmodernejšími inkubátormi, na teplotu a vlhkosť vajec dozerali počítače. Z reproduktora im púšťali zvuky lietadiel, áut, lodí, hučanie motorov, húkanie sirén.
Vtáky si mali navyknúť na ľudské hlasy ešte v škrupinke. Tak im Jacques Perrin predčítal román Paola Coelha Alchymista - píše sa v ňom o chlapcovi, čo pozoroval vtáky, sledoval ich pohľadom a dúfal, že v ich lete vystopuje nejaké tajné posolstvo.
Je pravda, že ste si filmom Putovanie vtákov splnili veľký sen?
„Splnil som si detský sen tak, ako to len bolo možné.“
Bol to sen o slobode?
„V deväťdesiatych rokoch som sa zoznámil so skúsenosťami Kanaďana Billa Lishmana. Divé husi sú v Kanade veľmi populárne. A Bill Lishman je pilot, lieta na motorovom rogale. Vypeľhal si kŕdeľ divých húsat, staral sa o ne ako o vlastné deti. Jeho malí chovanci nasledovali svojho adoptívneho otca, len čo im narástli krídla a mohli vzlietnuť. Krátky dokument o ňom odvysielala francúzska televízia France 2. Vtedy som si povedal, že by to konečne mohol byť prostriedok, ako vzlietnuť, odletieť s kŕdľom. Bol to môj sen z detstva, ale kto taký nemá? “
Kto ho prežil s vami?
„Plno ornitológov z celého sveta, ktorí nám pomáhali. Boli úplne vo vytržení z tohto dobrodružstva.“
Prečo?
„Mohli sa tak dostať ešte bližšie k vtákom, ktoré sú ich životnou vášňou.“
Myslíte si, že existuje absolútna sloboda? A po tom, čo ste nakrútili tento film, zdá sa vám, že vtáky sú úplne slobodné tvory?
„Let vtáka, asi preto, že je nám nedostupný, nám pripadá ako inkarnácia myslenia bez hraníc a symbolizuje absolútnu slobodu. Je to dokonalý výmysel. Ale ako sme ich študovali a stále hlbšie poznávali ich každodenný život, videli sme, že ich bežný deň býva podriadený mnohým hraniciam.“
Akým?
„Majú krutý život, stále narážajú na množstvo obmedzení.“
Napríklad?
„Zo všetkého najčastejšie sa musia ponáhľať. Veľmi ponáhľať. Migrujú. Nezdá sa, že by mali čas na dajaké sny. Niekde tušia, že jar príde vždy veľmi rýchlo.“
Takto teda vyzerá sloboda zblízka?
„Asi. Musia rýchlo odletieť, okamžite, ako sa skončí zima. To, aby mohli začať s rozmnožovaním. Leto je efemérne, prejde prirýchlo a ony musia za ten čas odchovať jedno či dve vtáčatá. To si žiada obrovskú energiu. Zrazu príde jeseň so zlým počasím a vtedy treba ujsť, aby mohli prežiť. Ide o život. Musia načas doraziť do zimoviska.“
Znamená to, že sa stále, tak ako my, za niečím ženú?
„Treba získať miesto na slnku, prístup k potrave, lebo jej zdroje sú obmedzené. Len čo skončia, cyklus sa začína odznova. To sme chceli ukázať vo filme. Migrácia vtákov nie je vždy rozkoš. Aj ony pravidelne zápasia s problémami.“
Sú slobodné aj preto, že nič nevlastnia? Chceli by ste žiť život bez vlastníctva?
„Neviem. Nerozmýšľam nad tým.“
Aké vtáky máte rád? Čo vás na nich fascinuje?
„Za štyri roky, čo sme pracovali na tomto filme, sme sa naozaj zoznámili s permanentným bojom vo všednom živote vtákov, vlastne všetkých živých bytostí.“
Ľutujete ich?
„Nie. Majú obrovskú odvahu. A problémov sa nikdy nezľaknú. Vždy zdvihnú hlavu. Je to obdivuhodné. Z času na čas sa potom zdá, že vidíte chvíle čistého šťastia vo vzduchu. A práve v tom momente zbadáte, že z tej veľkej slobody, ktorú im poskytujú ich dve krídla, naozaj majú veľký pôžitok. Vtedy im my, čo ich pozorujeme, závidíme.“
Čo všetko im závidíte?
„Tie cnostné letky, ktoré vidíme na našej modrej letnej oblohe. Nádherné pokojné armády obrovských albatrosov uprostred austrálskych búrok.“
Kedy ste zažili takéto pohľady?
„Keď sme leteli v motorovom rogale. Občas. Vtedy, keď vtáky pred kamerou už nemuseli pracovať a začali sa hrať. Len tak. Z radosti, s pilotom, s lietadlom a prírodou.“
Aká bola cesta od dokumentárneho filmu Mikrokozmos po Putovanie vtákov?
„Mikrokozmos aj Putovanie vtákov je tá istá filozofia, ten istý záujem.“
A to?
„Pozrieť sa inak a bez predsudkov na zázraky prírody, čo nás obklopujú. Sú tu, celkom blízko, všade okolo nás. Teda aspoň pre tých, čo ich vedia vidieť. Ale ako dlho ešte?“
Hovoríte ako tvorca prírodopisných vzdelávacích programov, nie?
„Chcem uprednostniť emóciu pred osvetou. Nie som nijaký odborník na hmyz ani na vtáky. A už vôbec nemám ambíciu divákov akokoľvek vzdelávať. Chcem len vzbudiť cit, pomocou ktorého by si mohli uvedomiť krásu toho, čo tu naokolo je. Je už len na nich, či sa rozhodnú dozvedieť sa o tom viac. Alebo sa na to vykašlú.“
Putujú vaše vtáky aj cez územie strednej Európy?
„Prvým naším nápadom bolo využiť fakt, že vtáky putujú ponad hranice a nepoznajú ich.“
A tá stredná Európa?
„Pokiaľ ide o strednú Európu, je to región nad ktorým vtáky prelietajú veľmi husto. V tomto filme vidíte sivé husi, biele bociany, čo idú do Afriky, popolavé žeriavy, sovy, lastovičky, samozrejme. Tých je u vás viac než u nás.“
Čo sa s lastovičkami stalo u vás?
„U nás, bohužiaľ, lastovičky miznú vinou intenzifikácie poľnohospodárstva. Mimochodom, film možno brať aj ako militantný hlas za lepšie spolužitie ľudí a vtákov. Myslím si, že si ešte môžeme predstaviť svet, kde by sa vtáky a ľudia harmonicky vznášali. Lebo dnes im neposkytujeme ľahký život.“
