Liana Drahová, naša bronzová krasokorčuliarka z majstrovstiev Európy 1974 v Záhrebe, vkročila v stredu na „malý“ Zimný štadión Ondreja Nepelu a oblialo ju teplo. V dobrom slova zmysle. „Vedľajšiemu klzisku, kde som strávila tisícky tréningových hodín, sme hovorili mraziareň.“ Rodáčku z Liberca (nar. 22. apríla 1953) nadchlo, že si usporiadatelia na ňu spomenuli a pozvali ju medzi čestných hostí bratislavského kontinentálneho šampionátu. Skutočne si málokto uvedomuje, že Slovensko nemalo vo svetovom krasokorčuľovaní iba slávnych mužov, ale i ženu.
Liana začínala ako sólistka. Potom, keď sa Agnesa Wlachovská–Búřilová v roku 1966 rozišla s Petrom Bartosiewiczom, začala prakticky nariadením jazdiť športové dvojice. Na olympiáde v Grenoble 1968 štartovala práve v nich. Väčšinou platí, že z horšej sólistky sa stane partnerka vo dvojici. Liana bola výnimkou, ktorá musí platiť aj dnes, ak chce pár niečo dosiahnuť. S mamičkou dvoch detí sme sa zhovárali práve pred párovou súťažou. L. Drahová vidí perspektívu športových dvojíc skepticky. „V našich časoch súťažilo na veľkých pretekoch viac než dvadsať športových dvojíc. Hovoríte, že dnes nastúpi trinásť párov? Veď to je hrozné. Možno je to až príliš kuvičí hlas, ale ,športovka‘ akoby smerovala k zániku. Do istej miery sa nečudujem. Najmä útle partnerky, iné ani nemôžu byť, to majú veľmi ťažké. Dopady pri hodených skokoch musia byť veľmi bolestivé. Navyše, dnes musí dobrá krasokorčuliarka v športovej dvojici zvládnuť trojitý skok.“ Súťaž dala Liane zapravdu, jazdu bez technickej chyby zajazdili iba druhí v poradí Tatiana Totmianinová – Maxim Marinov. Pádu sa nevyhla ani partnerka z víťaznej dvojice Jelena Berežná.
Krasokorčuliarka z bratislavského zimného štadióna sa neskôr vrátila k individuálnej disciplíne. Hoci bola útlejšia („Jej váha sa pohybovala od 36 do 45 kíl,“ pripomenula Lianina mamička, jej precízny štatistik), mala vyrovnané povinné cviky a voľnú jazdu. Na ME 1974 získala napríklad malú striebornú medailu za ‘školu‘ (v sedemdesiatych rokoch sa udeľovali medaily i za čiastkové súťaže). L. Drahová bola ešte v roku 1973 na ME v Kolíne nad Rýnom štvrtá, vo voľnej jazde si vybojovala malú striebornú medailu, na kontinentálnom šampionáte v Kodani obsadila štvrté miesto. „A vtedy sa zaťala, dosť,“ naznačila trochu tvrdohlavú, ale cieľavedomú povahu jej matka.
Dnes je Liana Drahová trénerkou mládeže v Linzi. V Rakúsku má päťročný kontrakt v klube ASKÖ, tri z neho si už odpracovala. Pripravuje mládež, čo ju profesionálne neuspokojuje, ale pochvaľuje si, že žije bez stresu. „Ale nemyslite si, že je to med lízať. V lete, keď sú tréningové tábory detí, som na ľade v korčuliach pätnásť hodín, v bežnej sezóne šesť,“ pripomenula, aby nám priblížila rakúske krasokorčuľovanie, bývalú veľmoc, ešte väčšiu než Československo. „Podmienky nie sú oveľa lepšie než u nás, hoci majú viac ľadu, peňazí, ale chýba im systém. Ľad stojí približne tisíc šilingov denne, platí ho ale mesto. Tréningy deťom hradia rodičia s menším prispením klubu,“ naznačila i spomenula, že by sa rada vrátila k nášmu vrcholovému krasokorčuľovaniu. Má to však jeden háčik. A určite ho necíti iba Liana. „Vzťahy v našom krasokorčuľovaní sú zlé. Sú zložité, ak použijem miernejší výraz, v celom športe i spoločnosti. Ani v Rakúsku to nie je ideálne, ale predsa len lepšie,“ povzdychla si trénerka žijúca v Nitre, kde sa tri razy skúšala postaviť krasokorčuľovanie na nohy, snažila sa aj v Topoľčanoch a dva a pol exotického roka strávila trénovaním v Grécku. PETER FUKATSCH
