V Bratislave na námestí pred budovou parlamentu včera slávnostne odhalili bustu Alexandra Dubčeka. Predseda parlamentu Jozef Migaš zaradil Dubčeka k moderným prorokom 21. storočia, ktorým sa konečne stal aj doma. Bustu Alexandra Dubčeka, vysokú zhruba meter, vytvorila akademická sochárka Ľudmila Cvengrošová. Prvý pamätník Dubčekovi odhalili v roku 1993 v Bologni, ďalší bol umiestnený v španielskom Madride, v Parku Európy v Ríme a v Čechách neďaleko Humpolca, miesta, kde havaroval. Od novembra minulého roka nesie Dubčekovo meno aj námestie pred budovou slovenského parlamentu. FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Politológ MIROSLAV KUSÝ sa s Alexandrom Dubčekom stretával v rokoch normalizácie, keď žil pod stálym dozorom ŠtB v Bratislave, ale aj po novembri 1989, keď sa Dubček vrátil do verejného života.
V čom vy vidíte odkaz Alexandra Dubčeka?
„Myslím si, že Dubček veľmi rýchlo po novembri 1989 precitol. Zistil, že reforma socializmu, aký tu bol budovaný, nie je možná. Veľmi jednoznačne sa pridal k demokratizačnému prúdu. Podporoval demokratizáciu krajiny na sociálnodemokratických princípoch, tak ako ju robili zabehané sociálne demokracie v Európe. Uvedomil si nemožnosť akejkoľvek reformy komunizmu.“
Neostal teda presvedčeným komunistom?
„Rozhodne nie. Presvedčený komunista je strašne široký pojem. Dubček bol z garnitúry, ktorá bola odchovaná Sovietskym zväzom. Po debakli s Brežnevom v 1968 sa mu však jasne ukázalo, že ‘tadiaľ cesta nevedie‘. Preto sa aj po novembri primkol k sociálnej demokracii, a nešiel s SDĽ, ktorá predstavovala pokračovanie, hoci zmiernené, komunistickej strany.“
Nebolo práve toto jeho ponovembrovou politickou chybou? Sociálna demokracia nemala nijaký vplyv.
„Na Slovensku nemala nijaké zázemie. Ale keby Dubček žil, možno by ju svojou charizmou pozdvihol na európsku úroveň.“
Dubčeka bezprostredne po novembri spomínali ako horúceho kandidáta na prezidenta.
„Bol to skôr názor, ktorý vychádzal zdola. Pre národ – a to slovenský aj český – predstavoval charizmatickú osobnosť, aj v Čechách bol oveľa známejší ako Havel. Tento návrh však nebol prijateľný pre Občianske Fórum, a napokon ani pre Verejnosť proti násiliu. Idea bola, že na vysokých postoch musia byť ľudia nezaťažení komunistickou minulosťou. Ukázalo sa, že to nebolo možné, ale vtedy sa zdalo, že sa to dá dosiahnuť. Aj ja som vtedy podporoval Havla, hoci Dubček bol môj dobrý známy.“
Čo si myslíte o jeho statočnosti po vpáde vojsk? Objavujú sa názory, že podpisom Moskovských protokolov sa prejavil ako zbabelec.
„Nie. Často som sa s ním o tom rozprával, o jeho zavlečení a o pobyte v Moskve. Bola to jeho tragédia. Generálneho tajomníka strany zradila jeho vlastná ideológia. Veril, že z Moskvy sa mu nemôže nič stať, celý život ho viedli k tomu, veriť, že Moskva je metropola svetovej revolúcie. Zaskočilo ho to. Snažil sa nájsť spôsob, ako to zachrániť. Keď mu Brežnev povedal, že mu na budúcnosti komunizmu v Európe nezáleží, bola to preňho obrovská studená sprcha – Brežnev cynicky obetoval budúcnosť komunistického hnutia v Európe pre veľmocenské ambície. Bol to klinec do rakvy komunizmu v západných krajinách.
Niekedy sa dnes zabúda, že Dubček bol síce charizmatickou osobnosťou, ale nebol vodcom národa. Aj v 1968 bol predovšetkým generálnym tajomníkom strany. Národ však chcel mať vodcu. Túto funkciu on nemohol plniť, lebo bol príliš viazaný funkciou. Vždy, keď bol v rozhodovaní na vážkach, dal funkcii prednosť. To bola jeho osobná tragédia. Netreba na to zabúdať.“
Dnes je rozdiel medzi postojom politikov k Dubčekovi v Čechách a na Slovensku. Prečo?
„V Čechách je pre staršiu generáciu, ktorá si šesťdesiaty ôsmy pamätá, stále charizmatickou osobnosťou. Generálny tajomník, ktorý skáče hlavičku na verejnom kúpalisku – to bolo dovtedy nepredstaviteľné. Iná vec je postoj politikov. Tam je výrazný chlad voči Dubčekovmu odkazu a jeho charizme. Česi oveľa viac utrpeli komunistickým vládnutím ako Slováci. Preto je aj reakcia voči všetkému, čo pochádzalo z komunizmu, oveľa jednoznačnejšia. Slováci sa doteraz nevedia s dedičstvom komunizmu razantne vyrovnať.“
