Knižnice si stále zachovávajú svoje poslanie ako dobrý zdroj informácií. Tým našim však chýba lepšie vybavanie, profesionalizácia pracovníkov i viac peňazí. FOTO – ARCHÍV

dosť ľudí. Veď za neuveriteľne malý poplatok, len asi 30 až 80 korún ročne, si môžu požičať a prečítať toľko kníh, koľko im duša ráči.

Knižnice sa musia zmodernizovať

„Skeptické predpovede, že s nástupom informačných a komunikačných technológií klesne význam knižníc, sa nenaplnili,“ myslí si Tibor Trgiňa z Univerzitnej knižnice v Bratislave.

Podľa predsedníčky Slovenskej asociácie knižníc Márie Kadnárovej je trend vo svete práve opačný: „Knižnice prostredníctvom internetu zabezpečujú slobodný prístup k informáciám. Verejné knižnice sa stali komunikačnými centrami, v ktorých sa sústreďuje internet pre tých, ktorí nemajú možnosť využívať ho doma alebo v práci.“

Naše knižnice však na vybavenie počítačmi či pripojenie na internet nemajú dosť peňazí. „Aj doplňovanie fondov knižníc elektronickými zdrojmi informácií je na hanebne nízkej úrovni. Kupujeme menej dokumentov ako mnohé rozvojové krajiny,“ kritizuje Trgiňa.

Počítačmi prístupnými verejnosti bolo v roku 2000 vybavených len asi 0,5 percenta verejných knižníc. Ešte horšie sú na tom školské knižnice – hoci ich je takmer 4300, nájdete v nich len 40 počítačov pripojených na internet.

Školské knižnice nie sú profesionalizované

„Situácia v školských knižniciach je naozaj kritická,“ myslí si Helena Pangrácová, riaditeľka Slovenskej pedagogickej knižnice, pod ktorú spadá sieť školských knižníc. „Počas školského roka je väčšina knižníc otvorená maximálne dve hodiny týždenne. A pretože ich nevedú kvalifikovaní knihovníci, ale učitelia, ktorí majú, samozrejme, nárok na dlhšiu dovolenku, sú zatvorené aj cez prázdniny. Niet sa čomu diviť, veď učitelia to vykonávajú ako prácu navyše, za ktorú dostávajú len minimálnu odmenu – niekde len sto korún hrubého mesačne. Je zrejmé, že ak táto práca učiteľa nebaví, nebude sa do nej hnať.“

Pre nedostatok peňazí školské knižnice nenakupujú dokumenty. Prestávajú byť zaujímavé pre svojich čitateľov, ktorí si potom zákonite hľadajú iné formy relaxu. Pangrácová dodáva, že v roku 1998 na základe negatívnej analýzy stavu školských knižníc presvedčili ministerstvo školstva, že ide o naliehavý problém. Ministerstvo si zostavilo i poradný orgán pre knižnice, a to akademické i školské. Zistili sme však, že na internetovej stránke ministerstva školstva o ňom dodnes nie je ani zmienka.

Verejné knižnice

Aj verejné knižnice trápi nedostatok peňazí na nákup nových titulov a málo profesionálov. Príspevok od štátu často pokrýva len náklady na platy a prevádzku. Na nákup nových kníh si musia zháňať prostriedky samy. „Niekedy až dve tretiny peňazí získavajú od sponzorov, aj keď legislatíva v tejto oblasti pokrivkáva,“ hovorí Mária Kadnárová. „Za túto mravčiu prácu ich obdivujem.“

Nedostatok peňazí vytvára začarovaný kruh. Čím majú knižnice menej peňazí, tým menej titulov môžu kupovať. Čím menej kníh majú, tým menej ľudí k nim chodí. „Medzinárodná organizácia knižničných spolkov a združení IFLA odporúča ako ročný prírastok asi 25 nových kníh na sto obyvateľov. U nás je to na sto obyvateľov len 7,22 zväzku.“

Bezplatné výtlačky slovenských titulov (tie sa však nepožičiavajú) dostáva len Slovenská národná knižnica v Martine, Univerzitná knižnica v Bratislave, parlamentná knižnica, krajské knižnice, Ústredná knižnica Slovenskej akadémie vied a Slovenská pedagogická knižnica. „Tak sa napríklad stane i to, že v parlamentnej knižnici nájdete leporelá pre deti. Knižnice pre deti si ich však musia kúpiť,“ hovorí Kadnárová.

Zvyšovanie členského poplatku, hoci je až smiešne nízke, sa neosvedčilo – už pri zvýšení o 20 či 30 korún sa knižniciam nedarí získavať nových záujemcov a starí čitatelia sa odhlasujú.

Najlepšie sú na tom akademické knižnice

Kadnárová i Pangrácová sa zhodujú, že najviac sa u nás darí akademickým knižniciam pri vysokých školách. Aj preto, že pociťujú tlak a nároky používateľov, ktoré v iných knižniciach nie sú také výrazné.

„Je to na škodu veci, lebo ak zriaďovatelia knižníc nebudú chápať, že ich spoločnosť chce a potrebuje, zatvoria ich. Nijako totiž nepocítia, či do nich ľudia chodia, alebo nie. Pocítia však, ak z prenájmu budovy dostanú peniaze,“ zhodujú sa obe.

SOŇA REBROVÁ