Rodičia týchto kubánskych detí nedávno v referende odhlasovali, že si želajú socializmus naveky. FOTO – AUTOR
Je posledná júnová streda a obyvatelia Kuby si už tretí deň „užívajú“ pracovné voľno. Vrátane víkendu je to vlastne už piaty deň. Do práce nemusia, aby si mohli všetci vypočuť rokovanie parlamentu, ktorý má už tretí deň na programe rovnaký bod. Týždeň predtým totiž Kubánci v referende odhlasovali, že si želajú socializmus naveky, a nomenklatúra nesmrteľného Fidela Castra to teraz potvrdzuje na parlamentnej pôde. Pred plamennými prejavmi poslaneckých bábok sa v uliciach Havany nedá uniknúť. Ľudia ich ako zhypnotizovaní počúvajú z rádií i televízorov, ozývajú sa z obývačky každého druhého prízemného bytu, ktoré majú kvôli horúčave otvorené dvere do ulice. Politické prejavy v duchu ódy na komunizmus a urážok všetkých jeho nepriateľov poznal každý obyvateľ normalizačného Československa, medzi obytnými domami kubánskej metropoly však dostávajú ešte absurdnejší nádych. Na každom kroku totiž vidieť, že hrdá Kuba je v ekonomickej kóme a jej obyvatelia sú chudobní a neslobodní. Mlieko a benzín na prídel
Aj napriek pádu svetového komunizmu, ukončeniu podpory zo Sovietskeho zväzu a pokračujúcemu americkému embargu sa červený režim na najväčšom ostrove v Karibiku drží stále vo svojich najtemnejších odtieňoch. Podľa miestnej opozície sedí vo väzeniach tristo politických väzňov – najčastejšie za „hanobenie predstaviteľa štátu“, ale napríklad aj za pokus o útek z ostrova v štátnom rybárskom člne. V krajine neexistuje voľný prístup na internet, nie sú nijaké opozičné noviny, netolerujú sa protestné zhromaždenia. Dokonca aj človek znalý pomerov v reálnom socializme je po prílete na Kubu zaskočený. V tmavých obchodoch s popraskanými regálmi neponúkajú doslova nič. Na pulte leží obyčajne iba vrecko s hrachom a v policiach je vyrovnaný rad mydiel. Len sem-tam privezú nejaké potraviny, na ktoré sa čaká v dlhých radoch skoro ráno alebo neskoro popoludní. Mlieko je pre rodiny s malými deťmi na prídel, syr sa dá zohnať len na čiernom trhu. To je realita, v ktorej žijú bežní ľudia.
Existuje však ešte jedna realita. V centrách miest nájdete obchody a reštaurácie, ktoré sa vzhľadom i ponukou podobajú tým západným. Platí sa v nich len dolármi. Škatuľa ovocného džúsu tam vyjde na dva a pol dolára, obed v pizzérii na päť dolárov, nocľah v najlacnejšom hoteli na dvadsať dolárov. Bežní Kubánci zarábajú pritom v prepočte desať až dvadsať dolárov mesačne. Ľudia dostávajú na prídel aj benzín. Ak ho chcú viac, musia si ho kupovať na čiernom trhu – tam sa predáva kradnutý zo štátnych áut – alebo opäť za doláre. V mestách i medzi nimi prúdia preto davy ľudí pešo, na bicykloch, občas aj na koňoch. Najčastejším prostriedkom hromadnej dopravy je korba nákladniaka.
Víno na lane
Samozrejme, takmer všetko je na Kube štátne. Podnikať sa smie veľmi obmedzene a za mimoriadne nevýhodných podmienok.
José Fernandéz pracoval dlhé roky ako chemik vo výskumnom ústave ťažby ropy. Začiatkom deväťdesiatych rokov to však nechal, získal od štátu licenciu a začal vo svojom byte vyrábať víno. Dvojizbový byt v havanskom činžiaku kúsok od nábrežia je presiaknutý alkoholovými výparmi. Široký stôl v rohu obývačky je plný fliaš s práve vykvaseným mokom.
„Nedovolia mi otvoriť si normálny obchod, tak predávam z balkóna,“ hovorí drobný šesťdesiatnik a ukazuje na vedro s lanom v rohu balkóna. „Ľudia zdola zazvonia alebo zakričia a ja im víno spustím dole.“
Mesačne predá asi štyristo fliaš po 15 až 20 pesos za kus, teda zhruba za trištvrte dolára. Dostáva aj oficiálny dôchodok od štátu, to je však v prepočte len asi sedem dolárov za mesiac. Okrem toho, že si nesmie otvoriť oficiálny obchod, má aj ďalšie problémy. Nesmie nikoho zamestnať, predávať nesmie ani jeho manželka, a každý mesiac musí nakúpiť určité množstvo cukru za doláre – za kilo zaplatí dva doláre.
„Na čiernom trhu sa dá pritom kilo cukru zohnať za dva pesos, čo je dvadsaťpäťkrát lacnejšie,“ sťažuje sa Fernandéz.
Aj on bol podpísať Castrovo referendum za utuženie socializmu na večné časy.
„Nie som z toho nadšený, ale nechcem mať problémy,“ hovorí. „Prišiel by som pravdepodobne o licenciu na podnikanie a neviem, ako by sme potom žili.“
Ako žijú disidenti
Na Kube však žijú aj ľudia, ktorí sa už dávno rozhodli ísť proti castrovskému prúdu.
Sedemdesiatročný Orlando Saleder z Las Tunas, menšieho mesta na východe krajiny, sa už v šesťdesiatych rokoch rozhodol, že s Castrovým režimom nechce mať nič spoločné. Odišiel zo svojho zamestnania v elektrárni a stal sa disidentom. Odsedel si šesť rokov a potom na ulici predával jedlo. Teraz poberá dôchodok 80 pesos (tri doláre) za mesiac. Prežiť mu pomáhajú peniaze od príbuzných v USA. Posledných šesť mesiacov obchádza ľudí s petíciou s názvom Projekt Varela, čo je akási kubánska obdoba československej Charty 77.
„Chodíme s podpisovými hárkami z domu do domu,“ hovorí. „Raz nás však niekto udal, prišla polícia, zbila nás a podpisy nám vzala. Aj tak sme ale získali asi tisíc podpisov.“
Jedným z najbližších spolupracovníkov Orlanda Saledera je plastický chirurg Carlos Finley. S disidentmi sa zoznámil začiatkom deväťdesiatych rokov a čoskoro nato začal posielať správy do exilového rádia v Miami.
„Najprv som to robil pod pseudonymom, ale potom už pod vlastným menom, a stal som sa členom nezávislej tlačovej agentúry,“ hovorí Finley.
Keď ho kvôli tomu vyhodili z nemocnice, založil tlačovú agentúru Liberta.
„Je nás tam päť, štyria reportéri a jeden analytik. Pripravujeme príspevky o porušovaní ľudských práv, o sociálnych problémoch, prostitúcii, drogách. Raz týždenne ich posielame telefonicky do zahraničia. Naposledy to bola napríklad reportáž z miestneho domova dôchodcov o tom, aké sú tam zlé podmienky.“
Ich reportáže mávajú aj ohlas. „V miestnych novinách sa potom objavil článok o tom, čo všetko robí vláda, aby sa to tam zlepšilo.“
Okrem novinárčiny pracuje Finley vo svojej vile v záhradnej časti mesta neoficiálne aj ako lekár. Rozdeľuje tam tiež lieky, ktoré prídu občas z cudziny pre disidentov. V ambulancii má i neoficiálnu knižnicu so šesťsto knihami, medzi ktorými nechýba Orwellov román 1984, a exilové časopisy.
Ako je možné, že režim takúto ponuku kníh trpí?
„Naozaj neviem,“ krčí ramenami Finley. „Ale tu si nemôžeme byť ničím istí. Možno už zajtra prídu a knihy nám zabavia. Hranica medzi tým, čo sa smie a čo nie, je dosť nejasná a je naozaj otázka, čo sa stane zajtra.“
Všetko pre turistov
Chodiť na návštevy ku kubánskym disidentom nie je bez rizika, kto však dodrží určité pravidlá opatrnosti, môže pozornosti polície dlho unikať. Od minulého roka, keď boli na Kube zatknutí Ivan Pilip a Jan Bubeník, musí síce Čech po prílete do Havany počítať s dôkladnou colnou prehliadkou, potom však už môže ťažiť z kubánskeho postoja k turistom. Turistika sa totiž stala jednou z posledných nádejí upadajúcej ekonomiky, preto sa úrady snažia pobyt turistom nekomplikovať. Vari žiadna krajina na svete nevybavuje vstupné víza tak rýchlo ako Kuba. Netreba ani vyplniť žiadosť a požadovaný dokument sa vypíše za päť minút.
Hromadná doprava na Kube funguje zle, pre cudzincov je však k dispozícii štátna sieť relatívne lacných autopožičovní. Turista vybavený špeciálnou ŠPZ sa vyhne aj pravidelným policajným kontrolám a vypočúvaniam o cieli cesty, ktoré musia na začiatku každého väčšieho mesta absolvovať kubánski vodiči. Pretože režim nestačí pokrývať dopyt po lacnejšom ubytovaní, ktoré žiadajú najmä mladí turisti, povolil ľuďom, aby v ubytovacích službách podnikali. Samozrejme, len v obmedzenej miere.
Jednou z držiteliek licencie je aj pani Aleida, ktorá má byt v jednej z okrajových štvrtí Havany. Pre seba má len spálňu a kuchyňu, jej syn býva v malom kumbále bez okien. Ďalšie dve miestnosti bytu sú vyhradené pre hostí. Cena za nocľah je dvadsaťpäť dolárov.
„Štátu musím každý mesiac odvádzať dvestopäťdesiat dolárov, a to aj vtedy, ak nemám žiadnych hostí. Ďalšie dane musím platiť na konci roka,“ hovorí Aleida.
V jej byte majú síce hostia menej súkromia než v hoteli, majú však istotu, že na recepcii nesedí tajný, neodbytný díler načierno predávaných kubánskych cigár alebo pasák.
Pouličné očká
Všetci obyvatelia Kuby sú pod neustálym dohľadom. V každej ulici každého mesta sídli Výbor na obranu revolúcie, ktorý pod oficiálnym heslom „Revolúcia v každej štvrti“ všetkých sleduje. Niektorí jeho členovia sedia v akýchsi kanceláriách zriadených v bytoch alebo na chodbách domov. O fungovaní tohto orgánu sa v praxi presviedča každý Kubánec, pretože životom ho sprevádzajú jeho posudky.
Presvedčil sa o tom aj Omar Fernandéz, bývalý učiteľ fyziky na univerzite v Camaguey, tristotisícovom meste centrálnej Kuby. Keď sa pred siedmimi rokmi sťažoval na biedne podmienky vysokoškolského učiteľa, ktorý zarába len pätnásť dolárov mesačne, prišiel o miesto. Chcel sa teda zamestnať ako expert na počítače, veľmi skoro však zistil, že pre neho zamestnanie na ostrove neexistuje.
„Dostal som negatívny posudok od nášho Výboru na obranu revolúcie, a to je pre každý podnik rozhodujúce,“ hovorí Fernandéz. „Vždy mi len odpovedali, že nie som vhodný.“
S tým sa však bývalý profesor neuspokojil a žiadal vysvetlenie.
„Poslali mi teda papier, kde bolo napísané, že som síce dobrý pracovník, ale nezapájam sa do komunity.“
To znamená, že ako jediný z celej ulice nechodí na schôdze obrancov revolúcie. Vedenie výboru sídli v dome naproti a on tamojších ľudí pozná ako svojich susedov.
„Poznáme sa desať rokov, nepovažujem ich za svojich nepriateľov, ale nebavíme sa spolu. A chodiť sa ich pýtať, prečo mi to napísali? To nemá zmysel. O posudku rozhodujú všetci členovia výboru, a to je celá ulica.“
Zárobok mu dnes nahrádzajú dary od príbuzných z cudziny a občas nakrúca – samozrejme, načierno – vlastnou kamerou oslavy svojich známych.
Mítingy pred domom nepriateľa
Tlak „slušných občanov“ nemá len podobu výborov na obranu revolúcie. Tradíciu majú aj mítingy pred domom nepriateľa ľudu alebo v jeho zamestnaní. Podľa samotných Kubáncov sa však takýto teror praktizuje dnes už len vo výnimočných prípadoch.
Demonštráciu susedov pred svojím domom zažil pred piatimi rokmi aj havanský novinár a disident Omar Saludaz.
„Už to ale zďaleka nebolo tak, žeby prišla celá ulica,“ hovorí Omar. „Niekto sa vyhovoril na prácu, iný jednoducho zostal doma. Mnohí susedia však prišli. Stáli pred mojím domom a kričali, že som nepriateľ revolúcie. Dnes mám s nimi veľmi chladné vzťahy. Nerozprávame sa, ani sa nezdravíme,“ hovorí tridsaťšesťročný otec dvoch detí.
„Režim sa dnes už nemôže spoliehať len na strach bežných ľudí, preto nasadzuje tzv. brigády rýchleho nasadenia,“ hovorí päťdesiatročný Havančan Ricardo Rodríguez. „Ide o komunistov, ktorí sa presúvajú na miesto, kam ich pošlú, a tam demonštrujú hnev ľudu.“
Práve ľudové demonštrácie odštartovali Ricardovu disidentskú kariéru. Do osemdesiatych rokov pracoval ako elektrotechnik v centre jadrového výskumu, keď sa však odmietol zúčastniť mítingu proti kolegom, ktorí emigrovali, prišiel o miesto. Neskôr sa zamestnal ako robotník v továrni, ale vyhodili ho aj odtiaľ. Dôvod? Začiatkom deväťdesiatych rokov založil Liberálnu demokratickú stranu Kuby.
„Potom som si uvedomil, že viac možností niečo povedať budem mať ako novinár, a tak som začal pracovať pre nezávislú agentúru,“ spomína.
V poslednom čase robí rozhovory s účastníkmi proticastrovského odporu zo šesťdesiatych rokov, píše o zamorení vody v mori, kvalite pitnej vody na Kube či zaobchádzaní s odpadkami v turistických centrách.
„Všetci ľudia z ulice vedia, čo robím, nič sa tu neutají. Problémy však zatiaľ nemám. Naopak, niektorí za mnou chodia a hovoria, že som statočný.“
Napriek tomu nemôže vylúčiť ľudovú demonštráciu pred svojím domom.
„Viem, že tretina tunajších ľudí by nešla, ale je tu menšia skupinka ľudí, ktorí by ma boli schopní ísť lynčovať. No a najväčšia skupina ľudí by prišla zo strachu,“ hovorí Ricardo a s úsmevom dodáva: „A ja by som vyšiel pred dom a pozeral by som sa im do očí.“
Autor: MAREK ŠVEHLA(Autor je redaktorom českého týždenníka Respekt)
