v Bukurešti, rektor New Europe College. Andrei Plesu pôsobil v rokoch 1989-1991 ako rumunský minister kultúry, a v čase od 1997 do 1999 vo funkcii ministra zahraničných vecí. Rozhovor s touto významnou osobnosťou rumunského kultúrneho a politického života bol pôvodne uverejnený v rumunskom časopise Martor.Označenie „balkanizácia“ je ako etiketa na balení tajomného tovaru. Čo znamená tento pojem pre vás?
Balkanizácia vzbudzuje u mňa pozitívne asociácie a vždy ma dráždi, keď sa používa ako všeobecná urážka. Európa sa začína zaujímať o Balkán až vtedy, keď sa tam objaví konflikt. To je najkratšia cesta k nepochopeniu problémov tejto oblasti. Vždy, keď počujem, že Balkánu treba pomôcť, integrovať ho so zvyškom kontinentu, spacifikovať ho, aby konečne v tom „chorom kútiku Európy“ zavládol pokoj, premýšľam, aká je skutočná príčina tohto úsilia. Prečo chceme spasiť Balkán? Azda preto, aby sme mali v Európe svätý pokoj? Alebo kvôli tomu, že chceme zjednotiť európsky priestor, a preto si myslíme, že všade tam, kde sa objavujú neprispôsobené, čudné prvky, treba aplikovať nejakú terapiu, aby sa vrátil naozajstný poriadok?
Pokúša sa azda Európa nájsť východisko z krízy a zaviesť poriadok na Balkáne, lebo verí, že v tej oblasti je niečo, čo treba zachrániť? Keby to tak bolo, znamenalo by to, že balkánske „temno“ má istý rozmer, ktorý si zaslúži pozornosť, hoci ešte len čaká na objavenie. Zároveň by to znamenalo, že sa oplatí zaoberať sa Balkánom, že tu nejde len o problém s pokazeným zubom.
A preto by sa mala diskusia o Balkáne týkať predovšetkým hodnôt, teda toho, čo spôsobuje, že úsilie Európskej únie je odôvodnené – že ide o správnu vec. V tom okamihu by sme sa mali opýtať, aké hodnoty sú na Balkáne hodné záchrany.
Vezmime si napríklad balkánske mesto. Také mesto je oveľa väčšmi kozmopolitné ako typické európske aglomerácie. Harmonicky spája východné a západné prvky, vďaka čomu sa tu možno stretnúť s rozmanitým koloritom. Balkánske mesto nadväzuje oveľa väčšmi než západné na svoj prvotný charakter roľníckej osady. Sú tu iné spojenia medzi mestom a dedinou. Pripomeňme aj špecifické vyznenie, aké mal na Balkáne motív predmestia. To nie je zdegradovaný západný „suburb“. Tradičné predmestie má svoj poriadok, morálku, obyčaje, z čoho vyplýva, že sa tam vyvíja špecifická mikroklíma, ak nie dokonca odlišná kultúra. Na druhej strane jestvuje komplex menejcennosti východného mesta, ktorý vzbudzuje potrebu identifikácie s uznanou metropolou na Západe. A tak sa Bukurešť nazýva „malý Paríž“ a Timisoara „malá Viedeň“.
Oplatilo by sa analyzovať rytmus balkánskeho mesta, bližšie sa pozrieť na jeho obyčaje. Stačí spomenúť kief – druh kaviarne alebo taverny – ktorý sa stal takmer inštitúciou. Alebo špecifickú kuchyňu – najmä ona je spájajúcim činiteľom v konfliktnom regióne, kde jestvuje hystéria identity. Kuchyňa podobne ako hudba reprezentuje na Balkáne ekumenickú kultúru. Kedysi som bol na stretnutí balkánskych ministrov zahraničných vecí. Počas obeda považoval náš hostiteľ za slušné, aby orchester hral rad za radom melódie všetkých krajín zúčastnených na porade. A každý minister živelne spoznával svoju národnú hudbu. V istom okamihu sa albánsky minister zdvihol a takmer sa pustil do tanca. O minútu neskôr sa spamätal a zvolal: „Bože, veď to je srbské!“ To je empirický dôkaz, že to, čo sme jedli, a to, čo sme počúvali, patrí nám všetkým.
Myslím, že podčiarkovanie toho, čo náš svet spája, by bolo najlepšou politikou. Umožnilo by to aj oddialiť dnes rozšírené integračné vízie, chápané ako obetovanie vlastnej totožnosti. Balkán sa nikdy nestane Švajčiarskom. A takisto sa ani náš svet nezmení podľa západného vzoru na obrázok z turistickej reklamy. Bola by to veľká strata. V integrácii treba vidieť šancu na harmonické neutralizovanie rozdielov a asimiláciu charakteristických čŕt každého národa. Európa je v zásade oveľa farebnejšia, než sa javí z Bruselu. Peňažná a trhová koncepcia zjednotenia v sebe skrýva aj nebezpečenstvo, že všetko sa podriadi schéme danej zhora.
Rumunský literárny vedec a filozof Edgar Papu (1908-1993), obľubujúci jednoduché a klasifikujúce myšlienky, hovorieval: „Európska kultúra sa rozvíjala evolúciou z juhu na sever. Zrodila sa v stredomorskej oblasti a posúvala sa na sever, aby potom vykročila s anglickou priemyselnou revolúciou do svojej modernej fázy.“ V súzvuku s týmto makrohistorickým spôsobom myslenia môžeme dnes sledovať evolúciu Európy zo západu na východ. Samotný proces integrácie znamená rozširovanie smerom na východ. Avšak Európa, ku ktorej sa pripojí Poľsko, Čechy, Maďarsko, Slovensko, Rumunsko, pobaltské krajiny, dokonca aj Turecko, bude mať úplne inú rovnováhu, iné proporcie. Mimochodom, zhoduje sa to aj s názormi niektorých amerických politológov, ktorí hovoria o premiestňovaní svetového politického centra v smere Euroázie a konkrétnejšie Kaukazu či dokonca ďalších periférií. Napokon sa môže ukázať, že máme zohrať oveľa dôležitejšiu úlohu, než si myslíme.
Na Balkáne sa objavuje tendencia dívať sa späť na uplynulé obdobie slávy, zvlášť na časy Byzancie.
Naozaj, náš prístup k histórii je dosť špecifický. Na Balkáne je história vždy monumentálna, lebo to ona rozhoduje o našej identite a legitimizuje naše požiadavky. V tejto oblasti akoby každý problém vychádzal z konfliktu identity. Každý národ sa usiluje vyzdvihovať svoju neopakovateľnosť a špecifiká. Zároveň tu však ide aj o problém ekonomického charakteru. Identita je to, čo zostáva, keď sme stratili všetko. Chudobný svet je svetom, v ktorom sa rodí pokušenie, aby sme hľadali pramene identity vo vzdialenej histórii.
Spomínam si, čo hovorili americkí diplomati po rokovaniach s Miloševičom: Z nášho hľadiska predstavuje najväčšiu ťažkosť to, že tu má každá diskusia svoj počiatok pred 450 rokmi. Američan nemôže takúto časovú perspektívu pochopiť. Zvyk situovať príčiny aktuálnych problémov do odľahlej histórie je balkánskym symptómom a treba sa ho nejakým rozumným spôsobom zbaviť.
Intelektuál z východnej Európy sa cíti nesvoj. Pohybuje sa na teréne západnej filozofie, odvoláva sa na veľké otázky a orientačné body, vrátane stredovekých kresťanských autorov. Východná tradícia – intelektuálna, teologická, mystická – je v týchto vzťahoch oveľa menej prítomná. Rumunský filozof Constantin Noica (1909-1987) povedal, že je možné zaoberať sa filozofiou, vychádzajúc z teologickej problematiky – ale len západnej, teda tej, ktorú charakterizuje kríza, problém. Východná tradícia nie je zaujímavá, lebo predstavuje uzrozumenie so svetom a prekročenie jeho materiálnej dimenzie.
Noica a jeho generácia boli veľmi europeizovaní. Nie náhodou mnohí predstavitelia tohto pokolenia – napríklad Mircea Eliade a Emil Cioran – takmer úplne zrástli so západnou kultúrou. Tie dichotómie katolicizmus-pravoslávie, Západ-Východ však nie sú až také ostré. Ani Východ nie je taký utlmený, ani Západ úplne zbavený mysticizmu. Pri prameňoch západného myslenia stojí svätý Augustín, ktorý bol, mimochodom, Afričan.
Faktom však zostáva, že ani na Východe ani na Západe nie je orientálna tradícia známa. Na Západe takmer všetky učebnice hovoria o byzantskej epizóde viac či menej povrchne. Východ, ktorý má zas zmytologizované vedomie vlastnej tradície, nevytvoril nástroje, ktoré by mu umožnili túto tradíciu skutočne spoznať.
Noica sa dopúšťal veľkých zjednodušení a zdá sa mi, že koncom života intuitívne pociťoval filozofický potenciál východnej teológie. Najdôležitejšie však je, aby sme poznali vlastnú tradíciu – jej skutočný obraz, a nie ten heroický, pri ktorom obyčajne skončíme. Ak majú obe tradície spolupracovať, mali by sme sa dohodnúť, do akej miery je možná kresťanská filozofia, a nie katolícka či pravoslávna.
To, samozrejme, neznamená, že Byzancia a stredoveký Západ sa ukážu ako to isté, a že Balkán sa prestane meniť podľa vlastných farieb. Ak však chceme pochopiť „balkanizáciu“ v pozitívnom zmysle tohto slova, treba jej osobitosť hľadať nie v špekulatívnej filozofii, ale skôr v praktickej múdrosti.
Historik Alexandru Dutu spomína črtu, ktorá od chvíle, keď Balkán vstúpil do epochy moderny, neprestala byť aktuálna. Intelektuáli často prijímajú úlohu politikov. Mladí z roku 1848 boli intelektuálmi-revolucionármi; niektorí z nich sa stali zakladateľmi moderného Rumunska.
V Rumunsku sprevádza povolanie každého človeka kultúry bacil politiky. Takmer všetci veľkí rumunskí intelektuáli majú v biografii politickú kariéru. Je to pokušenie? Pocit zodpovednosti? Alebo je to rumunský variant adamitov, ktorí si myslia, že sa treba do všetkého pustiť, odpovedať na všetky výzvy, lebo všetko tkvie v pôvode vecí? Je to možné. Takmer všetci balkánski ministri zahraničných vecí, s ktorými som sa stretol, boli intelektuálmi, ktorých stiahol vír politiky. A musím povedať, že tón našich stretnutí bol úplne iný než diskusie s ministrami iných európskych krajín. A počas európskych stretnutí tvorila balkánska skupina osobitný celok – z hľadiska foriem správania a spôsobu participácie na debatách.
Naše špecifiká sa začínajú už každodenným rozvrhom povinností. Oficiálne návštevy na Balkáne a na Západe sa úplne odlišujú z hľadiska štylistiky. Návšteva na Západe je pásmom udalostí rozplánovaných na každý deň od ôsmej ráno do desiatej večer. Niet tu improvizácie. Na Balkáne sa program zostavuje tak, aby zachoval aspoň minumum slobody. Vyplýva to z presvedčenia, že normálny človek nemôže byť aktívny po celý čas, musí mať chvíľu na oddych, má svoj rytmus. Na Balkáne sa vždy nájde čas na neformálnu večeru, prechádzku, nepredvídanú kultúrnu udalosť.
Aj diskurz balkánskeho diplomata sa líši od európskeho alebo amerického. Južný diplomat hovorí oveľa viac vo vlastnom mene než jeho západný kolega. Ten druhý sa musí vyznačovať presnými znalosťami, vypracovanými politickými technokratmi. Južný politik je v dobrom i v zlom zmysle menej predvídateľný. Spomínam si na Theodorosa Pangalosa, gréckeho ministra zahraničia. Bola to malebná postava – masívny, s hrubým hlasom, a do zásadných prejavov vplietal epizódy z osobného života.
Na druhej strane musím však priznať, že v jazyku južných politikov jestvuje istá arogantnosť a pýcha, vyplývajúce z ukrývaných komplexov menejcennosti. Občas to vedie k tomu, že hovoria tak, akoby reprezentovali „hlas pôvodu“, akoby vystupovali v mene tradície a skúsenosti svojej kultúry a náboženstva, majúc prevahu nad pragmatizmom západného sveta. Sú citliví a zároveň provinční, usilujú sa vnucovať svoju nezávislosť a svoje hodnoty. V balkánskom diskurze sa objavujú aj nacionalistické akcenty oveľa silnejšie než v jazyku západných diplomatov, väčšmi zbavenom emócií. Býva to veľmi nepríjemné.
Západní politici zas niekedy vzbudzujú dojem, že sme pre nich ľudia z periférie, a oni reprezentujú centrum. Cítime, že ich úsilie smeruje k tomu, aby nás prinútili prijať ich hľadisko a hotové rozhodnutie, a nie, aby v nás vzbudili chuť na aktívnu debatu a predstavenie vlastných návrhov. Žiaľ, taký pomer síl jestvoval vždy medzi veľkými a malými, vplyvnými a slabými krajinami – nemáme čo lamentovať. Dôležité je však to, aby bolo vypočuté aj stanovisko malých. Vtedy sa objavuje šanca na harmonický a vyvážený dialóg.
Podľa Gazety Wyborczej
(krátené)
Autor: ANCA MANOLESCU
