Pred jedenástimi rokmi zažiaril futbalista TOMÁŠ SKUHRAVÝ na MS v Taliansku. Najprv dal dva góly reprezentácii USA, potom v osemfinále do siete Kostariky pridal ďalšie tri góly. Po šampionáte podpísal s robustným útočníkom zmluvu FC Janov. Za rekordných 3,5 miliardy talianskych lír podľa súčasného kurzu asi 115 miliónov Kč. V Taliansku patril k najlepším strelcom Serie A, ale zároveň aj k najkontroverznejším hráčom. Bombero, Rambo či Superman, ako ho prekrstili talianski tifosi, sa dokázal postarať o vzruch na ihrisku i mimo neho. Tridsaťpäťročný Tomáš Skuhravý dnes pôsobí ako marketingový manažér vo vedení čerstvého účastníka Pohára UEFA Marily Příbram.

Pôsobíte v Příbrame, určite však vo vás aj naďalej bije sparťanské srdce.

„Presne tak.“

A keď hrá Sparta proti Příbramu?

„Určite je to o čosi ťažšie, ale každopádne: pôsobím v Příbrami.“

Čo vám hovorí dátum 23. jún 1990.

„Majstrovstvá sveta. Kostarika.“

Dali ste tri góly hlavou, čo sa v jednom stretnutí MS ešte nikomu nepodarilo.

„A štvrtý, tiež hlavou, mi rozhodca neuznal. Podľa neho som fauloval hráča, ktorý sa pošmykol. Bol som druhým najlepším strelecom šampionátu aj vďaka týmto gólom.“

Ten zápas vás katapultoval poriadne vysoko.

„Pre mňa to bol veľký odrazový mostík v mojej kariére. Na základe toho výkonu so mnou Taliani podpísali zmluvu, takže na to rád spomínam. Tak ako na celý šampionát. Bol to krásny zážitok! Tvorili sme skvelú partiu, aj s trénermi Ježkom a Venglošom, čo bola podľa mňa najlepšie zohraná trénerská dvojica u nás. Pre Česko-Slovensko sme dosiahli úspech, urobili mu dobrú reklamu. Vtedy sa vlastne začali väčšie prestupy našich hráčov, pootvorili sa dvere do zahraničných líg.“

V Janove vám hneď prvá sezóna vyšla fantasticky. Strieľali ste góly, mužstvo skončilo štvrté, pred ním len Sampdoria, milánsky Inter a AC.

„Darilo sa nám, hrali sme pekný futbal, doma na nás chodilo 50-tisíc divákov. Na každý zápas! Ľudia v Janove na to obdobie spred desiatich rokov spomínajú doteraz s nostalgiou. Obidva mestské kluby - Sampdoria a môj FC - hrajú druhú ligu.“

Máte kontakt so svojím bývalým klubom?

„Práve pred týždňom som bol v Janove. Hrali sme tam benefičný zápas, ktorého výťažok išiel bývalému spoluhráčovi Lucovi Signorinimu. Janovský tím spred desiatich rokov pred 50-tisíc divákmi. Bolo to úplne šialené.“

Sentiment, nostalgia?

„Viete, to vám zaplesá srdiečko. Mne bolo až do plaču. Po siedmich rokoch mimo futbalu zrazu prídete na ihrisko, zahlásia vaše meno a v štadióne to doslova vybuchlo! U nás počúvate akurát piskot, nič iné.“

Keď ste odišli k talianskym profíkom, začali ste zarábať veľké peniaze. Zmenil sa vzťah okolia? Zvyčajne to tak býva.

„Zmenil sa úplne! Pre Talianov je futbalista na prvom mieste, oni sami vraveli, že je viac ako politik. Tam sa ľudia nebavia o tom, kto koľko zarába a prečo? U nás vládne hrozná závisť.“

Pri rýchlej jazde ste vraj rozbili niekoľko áut.

„No dobre! Že jazdím rýchlo? No a čo? Dnes rozbije auto hocikto. A nielen svoje. Len my futbalisti sme nejako sledovaní? To je náš osud, sme viac na očiach. Ale pozor! Keď som rozbil nejaké auto, tak šlo o moje peniaze. Zaplatiť som si to musel sám, nikto iný mi to nezaplatil. Ja neviem, ľudia u nás, to je samá závisť, niečo hrozné.“

S akými pocitmi chodievali hráči Sparty na Slovensko? Každý sa chcel na „rudých“ vytiahnuť. Tu to bolo výraznejšie ešte o to, že Sparta bola česká.

„Určite to nebolo ľahké. Ako vravíte, každý sa na Spartu chcel vytiahnuť. Ja mám na Slovensko jednu milú spomienku. V mojom prvom ligovom zápase, mal som 16 rokov, sme hrali práve na Slovensku. V Nitre. Prehrali sme 1:3, ale na ten prvý zápas sa aj tak nezabúda.“

Čo dalo a čo vzalo československému futbalu rozdelenie federácie?

„Ja sa o politiku nezaujímam, myslím si ale, že to futbalu ublížilo. Česko a Slovensko spolu ako národný mančaft by dokázali oveľa viac. Spolu by mohli hrať prím medzi európskymi mužstvami.“

MOJMÍR STAŠKO