FOTO – VIOLA IVAŠKOVÁ

Alena Chudíková sa dobre učila a bavili ju všetky predmety, takže bolo vlastne jedno, na akú školu pôjde. Mnohostrannosť jej však výber budúceho povolania skôr komplikovala.

„Lepšie je, keď má človek konkrétny cieľ, za ktorým ide. Keď vás baví veľa vecí, teraz ktorú si vybrať? Nemala som problémy s matematikou, rada som aj písala. Bavil ma šport, hrala som divadlo a osem rokov chodila na klavír. Profesorka ma prehovárala, aby som išla študovať hudbu. Lenže som si uvedomovala, že ak chcem byť virtuózom, musím cvičiť aspoň šesť hodín denne a takú sebadisciplínu nemám. Byť učiteľkou hudby a trápiť sa s podobnými ako ja, to by ma neuspokojovalo. Napokon som sa rozhodla pre hutnícku priemyslovku, odbor vysoké pece. Možno sa to bude zdať čudné, ale tá škola bola na vysokej úrovni, predsa len, bol to preferovaný smer. V dielňach sme mali k dispozícii všetko, od bucharu po sústruh, bol tam bufet aj kinosála, žiaci si mohli spraviť vodičák, dokonca premietačský kurz. Tak som to všetko absolvovala.“

Na škole sa pani Alene páčilo, čo ju však ubíjalo, boli stáže v továrňach. Rozhodla sa preto ďalej študovať právo. „Nalákal ma duch spravodlivosti, predstavovala som si, že budem taký Perry Mason v sukni.“

Premiantka sa aj z hutníckej priemyslovky dostala na pražskú právnickú fakultu. Venovať sa však iba spleti paragrafov jej bolo málo, tak sa zúčastnila konkurzu na televíznu hlásateľku. A keď sa dozvedela, že kolegyňa z obrazovky dabuje v Angelike, povedala si, že to skúsi tiež.

„Dovtedy som sa s touto prácou nestretla. Na monitore mi pustili scénu, kde vraždili ženu nožom a ja som mala vykríknuť. Chvalabohu, že v sále bolo prítmie, lebo som sa hanbila. Ale zakričala som a zobrali ma. Dabing ma veľmi bavil, najviac rozprávky. Nerobilo mi problém meniť hlasy, plakať ako malé dieťa, štekať ako pes, kikiríkať ako kohút. Rada som aj recitovala, najmä Seiferta. Keď som sa po sobáši presťahovala do Bratislavy, zaujala ma Vansovej Lomnička. Dozvedela som sa, že je to recitačná súťaž žien, tak som počkala, kým nebude manžel v porote, a prihlásila sa. V slovenčine som recitovala báseň Ľudmily Podjavorinskej o pokrytectve. Presne sadla na to, čo sa tu dialo a nakoniec aj deje. Nechceli veriť, že také čosi napísala taká uznávaná autorka, ale nemohli nič povedať. Dokonca som dostala aj diplom.“

Osudová mastička

Manželovi Alena Chudíková nerecituje. Vraj sa pred ním hanbí. Pritom sa zoznámili práve vďaka komediantskej strunke. Vtedy, keď študovala právo a chodievala do komparzu. Raz to bolo vo filme, kde hral aj Ladislav Chudík.

„Cez pauzu sme sa náhodou dali do reči. Možno tým, že som Moravanka a on Slovák, začali sme debatovať o česko-slovenskej otázke. Mimochodom, manžel si už roky každý deň zapisuje, čo sa mu prihodilo. Po rokoch som sa do týchto zápiskov pozrela, či tam nebude o mne zmienka. A viete, že bola? Poznačil si, že v Prahe stretol dvadsaťročnú študentku a že ho prekvapilo, aké témy ju zaujímajú.“

Kľúčový význam pre budúci vzťah však nemala len intelektuálna debata, ale aj herpes, ktorý sa jej vtedy vyhodil na pere.

„Laco, vtedy pre mňa pán Chudík, sa ma spýtal, čo to mám. Keď som mu povedala, že herpesy ma trápia od detstva, povedal mi, že pozná nejaký účinný liek. Veľká ponuka mastičiek vtedy nebola, tak ma to zaujalo, spýtala som sa, kde by sa dal kúpiť. Povedal, že ho majú na Slovensku a že mi ho pošle. Sľub naozaj dodržal. Urobilo to na mňa dojem, ako drží slovo. A to bolo vtedy všetko. Vlastne ani neviem, prečo som mu, keď som sa o desať rokov sťahovala, poslala do divadla pohľadnicu. Nakrúcal vtedy Nemocnicu na okraji mesta, tak som mu napísala, že to pozerám, želám mu úspech a pripojila som, že som sa presťahovala a pre istotu píšem novú adresu. Nečakala som, že odpíše, ale odpísal. A keďže kvôli práci prichádzal do Prahy často, začali sme sa stretávať. Rozprávali sme sa, čo kto prežil a pomaly prichádzala láska. Musela som sa ale uistiť, či to nie je iba obdiv k slávnemu človeku, lebo taký vzťah nemá trvácnosť.“

Hlavou proti múru

Po svadbe považovala Alena Chudíková za samozrejmé, že bude nasledovať manžela na Slovensko. „Pokiaľ idete za človekom, ktorého máte radi, nie je to až také ťažké rozhodnutie. Prvoradá pre mňa bola jeho profesia. Bezpečne by dostal ponuky aj v Prahe, ale lepšie, keď prichádza ako vítaná návšteva, a nie ako konkurencia. V novom prostredí bola pre mňa najdôležitejšia rodina, manžel a moja dcéra, ktorú si Laco adoptoval. Rozhodla som sa vytvárať im zázemie. Na právo som si netrúfla. Predsa len to bolo iné odborné názvoslovie, ale možno som nemala toľko pochybovať.“

Byť iba v domácnosti však temperamentnej žene nestačilo. Keďže sa rýchlo naučila ovládať slovom aj písmom slovenčinu, pracovala ako redaktorka v televízii v redakcii zábavy, kde prežila aj revolúciu. V nových pomeroch videla nechuť žien vstupovať do politiky, no zároveň považovala za dôležité, aby mali šancu spolurozhodovať s mužmi. Založila preto mimovládnu organizáciu Spoločenstvo žien sociálnej demokracie, pomocou ktorej sa už desať rokov snaží presadzovať rôzne návrhy a nápady.

„Je to práca, ktorá neprináša okamžitý efekt. Trvá aj desaťročia, kým sa dostaví výsledok, a to človeka ubíja. Napríklad, už v roku 1990 som vypracovala návrh, ako zefektívniť platenie výživného. Len stručne – platilo by sa ako dane, v mesačných preddavkoch. Bol by to jeden riadok v daňovom priznaní. Nechodilo by sa v zásade po súdoch, človek by sa riadil podľa percentuálnych tabuliek priamo v zákone. Je to jednoduché a logické a hoci situácia je hrozná, poslednú správu som dostala, že je to dobré z hľadiska budúcnosti. To je koľko? Ďalších desať, dvadsať rokov? Uspokojuje ma, že aspoň v Českej republike prijali predstavu existencie štátneho alimentačného fondu, ktorý som tiež dávno navrhovala. Chyba bude zrejme v tom, že predbieham čas. Mojím krédom je vytvoriť podmienky pre možnosť voľby, a to vo všetkých oblastiach.“

Možno sa jej nedarí niektoré veci presadiť tak, ako by si predstavovala, no pomáha jej, že manžel má podobné názory, a keď si niečo vymyslí, väčšinou sa mu to pozdáva.

„Hoci vraví, že sa mi čuduje, že sa ešte snažím. Keď človek taký dlhý čas búcha hlavou do múru, nesmierne to berie energiu, aj keby ju mal obrovskú. Vydržíte dosť, ale nakoniec sa vyčerpáte a tiež si poviete – načo? Najhoršie je, že nedobrá psychika sa prenáša do fyzického stavu a človek začne byť chorý, má skutočné, nie fantómové bolesti.“

Aby vraj úplne neprepadla beznádeji, potrebuje Alena Chudíková dobiť baterky v činnosti, ktorej výsledok môže vidieť okamžite. Aj preto to štrikovanie, fotografovanie, vešanie obrazov a práce v domácnosti. Vlastne jej vyhovuje, že manžel nie je žiaden domáci kutil.

„On to možno považuje za svoj handicap, ale mne to neprekáža, imponujú mi na ňom iné veci. Napríklad sebadisciplína. Zďaleka nie som taká ako on. Vravím si, že už musím konečne začať plniť osobné resty – kondíciu, životosprávu, zdravie. A to vyžaduje sebadisciplínu a režim. Zatiaľ dávam prednosť všetkému ostatnému, ale rozhodnutie už hlasno búcha na dvere. Budem ich musieť čoskoro otvoriť.“