Je prvá júnová sobota, päť hodín ráno. Na Hlavnú stanicu v Bratislave prichádzajú prví rozospatí turisti. Účastníci každoročného diaľkového pochodu Trnavská stovka, ktorý sa tradične začína v Bratislave a končí v Brezovej pod Bradlom. Sto kilometrov by mali prejsť za 24 hodín. Tí najrýchlejší sa však do cieľa dostali za 12 hodín 55 minút. A keďže dopravné spojenie je zlé, viacerí šliapali aj naspäť do Bratislavy.Najstarší diaľkoplaz prešiel dokola celé Slovensko

„Som tu zase s láskavým dovolením pani domácej, ale musel som jej sľúbiť, že je to naposledy. Vždy to poruším. Už vlani mi povedala, ešte raz, a rozvediem sa s tebou. Našťastie to ešte neurobila. Bojí sa o mňa. Minule som mal aspoň mobil, mohla ma občas skontrolovať,“ rozpráva najstarší účastník Trnavskej stovky, 78-ročný Ján Parcer z Prievidze.

Na Trnavskú stovku, turistický pochod z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom cez hrebeň Malých Karpát, si odskočil z oveľa náročnejšej túry. Od začiatku apríla už ôsmy raz šliape naprieč Slovenskom z Dukly do Devína. Keď pred tromi rokmi oslavoval 75 rokov, prešiel celé Slovensko dookola.

„Oslavoval som a vymyslel volovinu, 700 km mi už bolo málo, tak som si prešiel cez tisíc. Keď vám bude niekto hovoriť, že Slovensko je malé, neverte mu. Povedzte, nech si ho prešliape, vtedy uvidí, aké je veľké. Naprieč Slovenskom idem ôsmy raz, zajtra musím byť na Primaciálnom námestí v Bratislave a odtiaľ dôjsť ešte do Kittsee,“ hovorí.

Na tohtoročný pochod Trnavskej stovky vyrazilo vyše dvesto účastníkov. „Parcer je najlepší turista a chodec, ktorý od dôb Jánošíka chodil po slovenských horách,“ tvrdia organizátori.

V nohách majú dĺžku rovníka

Skvelých turistov je tu však viac. Napríklad šesťdesiatnici Melichar Klokner a Atila Korčok z Bratislavy. Obaja sa hrdia najvyšším turistickým ocenením – rovníkovými odznakmi. Ich nohy dobre vedia, koľko meria zemeguľa v mieste, kde je najširšia. Obaja prešli na meraných dĺžkových pochodoch (do odznaku sa zarátavajú pochody nad 35 km) už 40 075 kilometrov, čo je práve oficiálna dĺžka rovníka.

„Odznak mi odovzdali minulý rok, bolo to v cieli 40-kilometrového Pochodu bankových úradníkov, ani guláš ma nenechali dojesť,“ rozpráva po ceste Melichar Klokner. S turistikou začal až po tridsiatke. „Presťahoval som sa do Bratislavy a zrazu som mal veľa voľného času. Predtým som býval na dedine, tam bolo stále čo robiť – okolo domu, v záhrade. V Bratislave ma najskôr kamarát zavolal na zdravotnú prechádzku. Trvalo to asi hodinu, bolo mi to málo, a tak som sa dostal až k diaľkoplazom.“

S malokarpatskými diaľkoplazmi, ako sa vyznavači diaľkových pochodov v Malých Karpatoch nazývajú, absolvoval minulý víkend už devätnástu Trnavskú stovku. „Vynechal som len raz, v 90. roku. Žena vtedy oslavovala päťdesiatku, hovoril som jej, aby to preložila, ale to mala zase dcéra termín pôrodu.“

Melichara Kloknera organizátori charakterizujú ako nezmara. Ako sám priznáva, lekár mu diaľkové pochody neodporúča. „Vraj som už mal aj infarkt, a ani o tom neviem. Turistiku si veru nedám zobrať nikým – ani lekárom. Ktovie, keby som nechodil na túry, možno by som už dávno ležal pod zemou.“

Kým väčšina odhodlaných a miernou dávkou adrenalínu nabitých turistov sa na štarte zhromažďovala už od piatej ráno, druhý rovníkový diaľkoplaz, Atila Korčok, sa neponáhľal.

„Vyrazíme s priateľkou Jankou asi o pol ôsmej, to prídeme do cieľa akurát,“ hovoril deň pred štartom. Tak sa aj stalo – na rannom štarte ho vidno nebolo, zato v cieli bol medzi prvými. Raz darmo – starí páni turisti už majú kilometre v nohách.

Ani na Kloknerovi, ani na Korčokovi mestský dopravný podnik veľa nezarobí. Aj po meste chodia najradšej pešo. A do práce sa tiež predtým, než odišli do dôchodku, nevozili električkou či autobusom. Vždy používali len vlastné nohy.

Niekomu je 100 km málo

Nezmarov na trati bolo viac. Kým najmladšia účastníčka pochodu – ročná Miška Judová – skončila svoju túru na maminom chrbte už v prvom cieli – na 35. kilometri nad Zochovou chatou, niektorí vytrvalci pokračovali až do Trenčína. Trnavská stovka sa totiž nekončí len v Brezovej. Cieľov je viac.

Na 169-kilometrovú trať do krajského mesta sa vydali ôsmi. Medzi nimi aj dvojica, ktorá drží traťový rekord. Ján Mrlina a Vladimír Švacar sa z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom dostali zatiaľ najrýchlejšie – za 12 hodín a 55 minút.

Legendou Trnavskej stovky je Moraváčka s výstižným priezviskom – Zdena Tvrdá. Spolu s Jiřím Valom už 15 rokov pravidelne vyrážajú z Bratislavy, pokračujú smerom na Trenčín, no asi v polovici cesty odbočia na Moravu, smerom na Luhačovice.

„Kedysi chodili tiež až do Trenčína, no keď sme sa s Čechmi rozdelili, zrušili im z Trenčína expres. Musia teda došliapať domov pešo, aby stihli prísť v pondelok do práce,“ vysvetľuje riaditeľ pochodu Peter Minárik.

Ďalšou legendou i nezmarom dohromady je Ondro Rím. „Neviem, koľko stoviek som už prešiel, nerátam to, ale začal som asi v sedemdesiatom druhom. Došiel som už aj do Trenčína, ale nie je to príjemné. Človek ide dva dni, je spotený, špinavý a potom sa musí tlačiť v preplnenom nedeľnom vlaku. Radšej sa vždy v Brezovej otočím a idem späť – dôjdem, kam sa podarí,“ rozpráva.

Tak to bolo aj teraz. Kým naša skupinka v noci o druhej s baterkami zúfalo hľadala turistické značky, Ondro Rím si už pokojne, s diplomom v batohu a s dáždnikom nad hlavou, vykračoval z cieľa späť domov. V nedeľu večer o 21. hodine dorazil tam, odkiaľ v sobotu ráno vyrazil. Dvesto kilometrov za dva dni.

Noční vtáci

Kým tí najzdatnejší prišli do cieľa v Brezovej ešte v sobotu večer alebo o niečo neskôr v noci, aby sa stihli do odchodu prvého vlaku v čakárni trochu vyspať, iní si vychutnávali pochod nocou.

„Na to, aby mal pochod tú pravú hodnotu, treba šliapať v noci, posedávať trochu po krčmách, na guláši, pri kofole,“ rozpráva Vlado, ktorý je na Trnavskej stovke druhý raz. „Je to skvelé, na jednej strane pre ten pocit – prešiel som 100 kilometrov, a potom, vidím celý kolobeh prírody. Vyrazím ráno, vidím, ako sa príroda prebúdza, potom príde poludnie, večer, všetko stíchne, v lese svietia svätojánske mušky. A ráno vidím zase vychádzať slnko, všetko sa opäť prebúdza a ja prichádzam do cieľa.“

Tento rok svätojánske mušky veru nesvietili – celú noc pršalo, hoci organizátori sľubovali, že Mesiac bude svietiť na cestu tak, že nebude treba baterky.

Do vane radšej neliezť

Naša skupinka začiatočníkov dorazila na miesto poslednej kontroly – do Dobrej vody – o štvrtej nadránom. V tej chvíli ešte netušiac, že posledný úsek už nemusíme absolvovať, že vytúžené diplomy s číslom sto dostaneme deväť kilometrov pred oficiálnym cieľom. Organizátori museli totiž ukončiť pochod skôr – na asfaltke smerom do Brezovej zamkol niekto závoru, takže auto s kontrolórmi sa tam nemohlo dostať. Niektorí neodolali a sadli na prvý autobus domov, ďalší sa rozhodli, že prejdú poctivo aj posledných deväť kilometrov. Aj za cenu otlakov.

„Nech vás otlaky neodradia, to patrí k pochodu. Aj minule tu bol jeden nováčik, prešiel celú trať. Na druhý deň hovoril, že najväčšie trápenie zažil doma. Ľahol si do vane, a už z nej nedokázal sám vyliezť,“ povzbudzovali tí skúsenejší.

ANDREA HAJDÚCHOVÁ
FOTO – AUTORKA, VLADIMÍR SETTEY