Jeden z úrazov - rozťatý prst, bolo treba zašívať 15 minút. Chlapcovi buchol kamarát drevenou palicou po prste. Kým mu prst neumŕtvili, takmer od bolesti omdlel. FOTO SME – SOŇA REBROVÁ
Sú štyri hodiny popoludní. Pred ambulanciou úrazovej chirurgie Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou na bratislavských kramároch ticho sedí otec so sedemročným synom. Vyzerá to, že dnes bude úrazov pomenej. Po chvíli však z ambulancie vychádza otec – v rukách drží kolieskové korčule a pred sebou tlačí syna na vozíku. Má v dlahách zafixované obe predlaktia. Zdravotná sestra Edita Gálfyová ma pozýva do ambulancie a vysvetľuje: „Pri páde na korčuliach si zlomil obe ruky. Ide na príjem.“
V čakárni sa zrazu zjaví ďalšia rodina – otec nesie na rukách štvorročného chlapca s neprirodzene vykrútenou rukou. Na prvý pohľad je jasné, že je zlomená. „Musíme ísť prví, sme akútny prípad,“ ponáhľa sa otec. Nasleduje vyšetrenie, röntgen, fixácia ruky. A príjem. „Vaše dieťa musí ostať v nemocnici, uspia ho a napravia mu ruku. Bude tu asi tri-štyri dni,“ vysvetľuje rodičom lekár Pavel Valentík. Rodičia mlčky prikývnu.
Prichádza na rad otec so synom z čakárne. Je to len pichanie v podbrušku – asi zaseknuté vetry, konštatuje lekár. Polhodinku sa nič nedeje. Edita Gálfyová zo záznamov číta, koľko mávajú denne ťažkých úrazov a zlomenín. „25. mája sme prijali osem detí so zlomeninami. Piateho augusta šesť, o deň neskôr štyri. Koncom júla po deväť denne. Chodia k nám ale deti z celej Bratislavy a okolia.“
Ani jedno dieťa so zlomeninou neplače. Prečo? „Iste ich to bolí, ale držia sa statočne,“ hovorí P. Valentík. „Často bývajú vystrašení viac rodičia ako deti. Tí nám v ambulancii aj omdlievajú.“
Na rodičov má ťažké srdce: „Často k nám prinesú dieťa bez toho, aby mu poskytli prvú pomoc. Ak má zlomenú ruku, treba mu ju predsa najprv zafixovať a až potom ísť do nemocnice. Reznú ranu treba tiež ošetriť, nie sa v čakárni pozerať, ako krváca.“
O 17.15 krivkajúc prichádza mladá slečna s otcom. „Skákala som na trampolíne,“ hovorí a ukazuje opuchnutý členok. „A koľko to stálo?“ pýta sa Pavel Valentík. „Za päť minút skákania 25 korún,“ odpovedá prekvapená dievčina. „Tak si si za 25 korún uhnala pekný výron. To sa oplatí,“ žartuje lekár, pre istotu ju však posiela na röntgen.
O desať minút neskôr prichádza v sprievode otca asi 14-ročná, trochu moletnejšia dievčina. „Spadla som z bicykla a veľmi ma bolí stehno,“ vysvetľuje a zoblieka si nohavice. Rana je dlhá, ale nie hlboká. Lekár ju prezrie a vysvetľuje: „Má trochu zakrvácaný sval, preto to tak bolí. Minimálne týždeň by nemala aktívne športovať.“ Dievčina tak prišla o týždňové sústredenie.
O pol siedmej dovedú rodičia asi trojročného chlapčeka so spuchnutým lakťom. „Skočil asi z metrovej výšky a zle spadol,“ hovorí otec. Röntgen potvrdí, že je zlomená ramenná kosť. Chlapček však má šťastie – kosť sedí na svojom mieste a netreba ju naprávať. Stačí zafixovať a ide sa domov. Sadrovanie vydržal statočne, i keď slzička sa mu po líci občas skotúľala.
18.20 prichádza s otcom asi sedemročný chlapec. Má rozťatý prst. „Kamarát ma buchol drevenou palicou po prste,“ priznáva. Rana je hlboká, treba ju umyť – zjavne to veľmi bolí. „Bude sa zašívať,“ vysvetľuje sestra a pripravuje nástroje. Lekár dáva chlapcovi do prsta umŕtvovaciu injekciu. Vyzerá to, že omdlie. Sestričky mu dvíhajú nohy a rozprávajú sa s ním. Injekcia zabrala, začína sa šitie. Trvá 15 minút. Medzitým sa čakáreň takmer zaplní.
„Večer tu vždy býva viac ľudí, ako cez deň,“ vysvetľuje sestra Gálfyová. „Rodičia prídu z práce domov a prichádzajú na to, že deti nie sú celkom v poriadku. A tak pre istotu prídu k nám,“ dopovie a zavolá ďalšieho pacienta.
SOŇA REBROVÁ
