Doma zostalo viac ľudí, než bol počet voličov víťaznej labouristickej strany, ktorú nepodporila ani štvrtina elektorátu. To je zlé.

Prečo ľudia nevolili? Núka sa viac vysvetlení. Mnohí preto, že neverili, že ich hlas môže niečo zmeniť a neveria politikom. Mnohí zrejme preto, že považovali Blairove víťazstvo za hotovú vec. Povojnové skóre labouristicko-konzervatívnych volebných zápasov sa po včerajšku vyrovnalo. Teraz je remíza 8:8.

Mandát, ktorý dostal Tony Blair, sa pre nízku volebnú účasť dá len sotva porovnať s tým spred štyroch rokov. On osobne dostal vo svojom volebnom obvode v Sedgefielde o vyše sedemtisíc hlasov menej ako v predchádzajúcich voľbách. Vzápätí potom, ako sa dozvedel, že prišlo historické labouristické víťazstvo. Trochu smutné víťazstvo.

Silne slabé stránky

Blair si politickú kariéru naplánoval tak, aby mohol svoju víziu uskutočňovať počas dvoch za sebou nasledujúcich volebných období. Nedokázal síce voličom splniť predvolebné sľuby z roku 1997, ale dokázal zo svojej najväčšej slabiny urobiť hlavný volebný slogan. Školstvo, zdravotníctvo a doprava by mali v najbližších rokoch dostať od štátu obrovské sumy.

Ak labouristi nedokážu ani tentoraz splniť svoje sľuby, voliči im to už nabudúce zrátajú. Ich očakávania svojou predvolebnou kampaňou labouristi ešte znásobili. „Viem, čo toto víťazstvo znamená. Je to mandát pre verejné služby, pre investície,“ povedal Blair.

Investície v týchto rezortoch však nemusia znamenať, že sa úroveň služieb bude zvyšovať úmerne výške vynaložených peňazí. Príprava kvalifikovaných učiteľov či zdravotných sestier môže trvať dlhšie ako mandát Blairovej vlády.

V Blairovej vláde sa dá v najbližšom čase očakávať veľká bitka o výšku rezortných rozpočtov. Sľuby budú chcieť splniť všetci. Otázkou je, či výkonná britská ekonomika dokáže uniesť veľmi nákladné reformy. Kvalitu Blairových kádrov a rezerv môže v nasledujúcich rokoch preveriť aj celosvetová recesia.

Sklamali seba

Konzervatívci zrejme najviac sklamali samých seba. Po štyroch rokoch v opozícii prešľapujú na mieste. Ešte stále nie sú stranou pre každého. To, o čom rozprávajú, zaujíma stále tých istých ľudí. Je to skôr strana starších ľudí, nepriťahuje ani menšiny, ktorých je v Británii viac ako dosť. Tak trochu americká kampaň na republikánsky spôsob, zameraná najmä na dane a libru, ľudí vôbec nezaujímala.

Za neúspech nezodpovedá len neatraktívny William Hague. Strana potrebuje nových ľudí a nové myšlienky.

Nový stranícky šéf by mal byť známy do konca júla. Najviac sa hovorí o Michaelovi Portillovi, či však táto šedá eminencia dokáže stranu zobudiť, je veľmi otázne.

Tichými víťazmi sú liberálni demokrati. Stúpajú aj vďaka taktickému voleniu labouristických voličov v tých volebných obvodoch, kde sú silní konzervatívci. Predseda strany Charles Kennedy posunul stranu naľavo od labouristov, ako jediní podporujú zvýšenie dane (ale len o pencu). V tomto volebnom období chcú byť na labouristickú vládu prísnejší.

Nastáva čas eura

Na ostrovoch sa onedlho môže začať vážne hovoriť aj o eure. Ak chcú labouristi ľudí v referende skutočne presvedčiť, aby hlasovali za pripojenie k Európskej menovej únii, musia o výhodách eura začať hovoriť čo najskôr. Presvedčiť však euroskeptických Britov o tom, že sa majú rozlúčiť s librou, bude oveľa ťažšie, ako vyhrať tieto voľby.

MAREK CHORVATOVIČ, Londýn

VÝSLEDKY VOLIEB V BRITÁNIILabouristi - 42 percent (413 kresiel) - strata 6 kresiel

Konzervatívci - 33 percent (165 kresiel) - zisk 1 kresla

Liberálni demokrati - 19 percent (47 kresiel) - zisk 6 kresiel

Volebná účasť - 61 percent oprávnených voličov (mch)