Nakladateľstvo Argo vydalo preklad klasického diela Jacqua Soustella Čtvero sluncí. Ako naznačuje podtitul, považuje Soustelle svoju knihu skôr za súbor esejí než za vedeckú prácu. Tomu zodpovedá jeho jazyk a štýl. Je farebný a miestami trošku patetický. Zodpovedá tomu aj potreba detailne vysvetľovať podstatu, metódy a ciele etnologického výskumu. Miestami dokonca ako by svoju profesiu obhajoval pred kritikou „materiálne“ orientovaných vied.

Dokázal však vykresliť príťažlivé portréty niekoľkých indiánskych spoločenstiev - Lakandonov považovaných za priamych potomkov starých Mayov či Otomiov, obyvateľov nehostinných náhorných plošín stredného Mexika. Základným motívom je melanchólia, smútok nad zánikom mocných indiánskych ríš a nad súčasnou biedou ich potomkov.

V prvých kapitolách načrtnutá problematika mexických domorodcov slúži iba ako odrazový mostík na rozvíjanie úvah o „divadle našej západnej spoločnosti“. Soustelle odbieha od modernej histórie k paleontológii a zasa opäť k filozofii. Vyberá odrobinky tu z dejín židovských, tu čínskych či aztéckych, aby občas prišiel k záveru, síce bravúrnemu, ale vlastne nič nehovoriacemu. Príklad? „Co se týká mravních idejí, od Buddhy, řecké filozofie… a bible nenastalo nic nového, co by přineslo určitý pokrok. Ani křesťanství nebylo tak inovativní, za jaké ho míváme sklon vydávat.“ Áno, a čo ďalej? Soustelle túto tému opúšťa a venuje sa inému.

Soustelle však dáva aj otázky konkrétne a nepríjemné, predovšetkým vtedy, keď sa venuje problematike, ktorej naozaj rozumie - teda mexickej minulosti a prítomnosti. „O jaký cíl přesne jde? Pomoci indiánovi žít a rozvíjet se v moderním Mexiku? Ano, to jistě, ale zůstane přitom ještě indiánem?“ A na druhej strane: „Je úplná asimilace možná? Je vůbec žádoucí?“ Za slovo Indián si môžeme dosadiť iné - Afričan pre francúzskych čitateľov, Róm pre publikum slovenské alebo Turek pre nemecké. Odpovedať na takúto otázku je vždy veľmi obtiažne.

(Autor študuje na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej)