Spolupracoval s množstvom režisérov pre najrôznejšie divadlá na Slovensku i v zahraničí. Doteraz vytvoril približne tristodvadsať scénografií. Neopúšťa však ani oblasť voľnej tvorby, grafického dizajnu a architektúry, s ktorými pred rokmi začínal.

Práve v týchto dňoch mu udelili na 12. medzinárodnom Trienále divadelnej scénografie a kostýmového výtvarníctva v Novom Sade zlatú medailu za scénu k inscenácii Lorcovej hry Plánka v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Scénograf JÁN ZAVARSKÝ.

Stali ste sa nositeľom prestížneho ocenenia. Pocit?

„Je to prvé víťazstvo po dlhšom čase a zároveň prvá zlatá medaila v mojom živote. Som rád, ale nemyslím si, že po päťdesiatke ma tento úspech ešte k niečomu zaväzuje.“

To znamená, že svoju účasť na ďalšom trienále neplánujete?

„Neplánoval som ani túto. Za to, že moja scénografia bola na tomto trienále vystavená, vďačím Viere Burešovej z Divadelného ústavu, ktorá slovenské práce vybrala, pripravila výstavu a poslala ju do Juhoslávie. Pripomínam, že tam vlastne zabodovalo Slovensko, lebo striebornú medailu dostal in memoriam Aleš Votava za scénu k inscenácii Shakespearovej Búrky v Činohre Slovenského národného divadla.“

Hovorí sa, že pripravujete tri projekty v Prahe. Je to pravda?

„Jedným z nich je inscenácia hry významného českého filozofa Ladislava Klímu Matějovo vidění, ktorú režíruje Arnošt Goldflam. O ďalších zatiaľ nechcem hovoriť, bolo by to predčasné.“

Aké to je, robiť v Prahe?

„Je to veľmi príjemný pocit.“

Prečo stále zostávate v Trnavskom divadle?

„Chcem, aby Trnavské divadlo v regióne stále rezonovalo.“

Čo to znamená?

„Aby sem chodili Trnavčania a považovali ho za svoje. Nevnímam toto divadlo iba ako priestor pre vlastné umelecké vyjadrenie. Myslím si, že nemôžeme zabúdať ani na to, kde a pre koho vlastne tvoríme, aby hľadisko nebolo prázdne. Nie náhodou sme preto v tejto sezóne inscenovali Palárikovho Drotára, alebo operetu Bellarosa od Mikuláša Schneidra-Trnavského, ktorá mala premiéru pred niekoľkými dňami. Verím, že obe inscenácie dokážu pritiahnuť divákov.“

Je nevyhnutné tak veľmi vábiť divákov?

„Pozícia a funkcia divadla v spoločnosti sa zmenila. Vytratili sa politické väzby, podtexty a s nimi aj vtedajšie dôvody na návštevu divadelného predstavenia. Dnes už musíme ponúknuť publiku niečo iné, aby sme ho zaujali.“

Kde je dnes slovenské divadlo?

„Myslím, že situácia je kritická. Divadlo na Slovensku tíško umiera.“

Ako by mohlo slovenské divadlo prežiť?

„Je to otázka nášho vzťahu ku kultúre a finančnej podpory. Lebo vieme, že také divadlo si na seba nezarobí. Ak sa podarí uskutočniť plánovanú rekonštrukciu Trnavského divadla tak, ako si ju predstavujeme, v podzemí vznikne malá scéna pre pár hercov a náročnejšie publikum, kde si budeme môcť bez veľkého finančného rizika dovoliť aj experiment či drámu. Zatiaľ máme totiž takú skúsenosť, že pokiaľ je hra príliš vážna, ani vynikajúci režisér a skvelé spracovanie jej na väčšej scéne nepomôže dosiahnuť vyšší počet repríz.“

Napríklad?

„Ibsenova hra Jan Gabriel Borkmann, ktorú v Trnavskom divadle ako hosť režíroval Roman Polák. Naproti tomu jeho ďalšia náročná inscenácia v pražskom Činohernom klube je stále vypredaná. Nechcem porovnávať Prahu s Trnavou, ale som presvedčený, že aj v regiónoch potrebujeme divadlo, ktoré má vyššie ambície, než len pobaviť diváka.“

Do akej miery môžete v tejto situácii napĺňať vlastné predstavy?

„Každý divadelník by asi potvrdil, že pri práci na inscenácii sa spočiatku vôbec nedá prepokladať, aký bude výsledok. Môže sa stať, že ani v dobrých podmienkach a s maximálnym úsilím nedosiahnete úspech, ale aj naopak. Zakaždým je to riziko. Skok do prázdna.“

ELENA URSINYOVÁ