Veronika Šikulová. FOTO SME - PAVOL MAJER
Presne to som potrebovala,“ hovorí VERONIKA ŠIKULOVÁ o svojej najnovšej knihe. Mesačná dúha je jej tretím vkladom do súčasnej slovenskej literatúry, po debute Odtiene (1996), za ktorý získala Cenu Ivana Kraska, a knihe Z obloka (1999).
Nemáte pocit, že názvy vašich knižiek môžu pripomínať skôr básnické zbierky?
„Ten posledný už teraz aj mne pripadá dosť poetický, ale neprekáža mi to. Pôvodne sa mala kniha volať Zelenkavý lúč, no predbehol ma Jules Verne. Ale ani tie predošlé názvy nevznikali ľahko, pre debut ho vymyslel tatko. Ja som síce mala asi päť variantov, no z nekonečného rozhodovania ma vyslobodil až on: veď ide stále o odtiene toho istého, akoby si rovnaké témy len obracala a menila uhol pohľadu.“
A titul Z obloka je váš?
„Najskôr bol názov Doma, ale vydavateľovi sa to zdalo málo akčné, tak ma uhovoril. Až neskôr mi došlo, že ja slovo oblok vôbec nepoužívam. Však sa nám to aj vrátilo. Keď kniha vyšla a ja som sa jej nevedela dočkať, poprosila som mamu, aby ju išla kúpiť. V Pezinku vošla do kníhkupectva, a keď sa opýtala, či majú knižku Z obloka, predavačka sa na ňu s úžasom pozrela: Odkál?“
Pracovali ste v denníku i týždenníku, prispievate do periodík. Rozlišujete medzi žurnalistikou a umeleckou literatúrou?
„Nie, prechádzam z literatúry do publicistiky a naopak, neobmedzujem sa žánrovou zviazanosťou. Moje prozaické útvary sú určite hybridmi a netrápim sa, či je to poviedka, fejtón, alebo niečo iné.“
V knižke sa možno dočítať, že chvála pomalosti neznamená popieranie rozkoše z rýchlosti. Dá sa to aplikovať aj na vás?
„Ja som v živote strašne rýchla, stále utekám, niekam bežím, kým moje texty, to je také spomaľovanie. V literatúre nemám rada rýchlosť.“
Rozprávačka v Mesačnej dúhe napriek rozmanitosti všetkých tých drobných autobiografických skíc pôsobí v konečnom dôsledku vyrovnaným dojmom.
„Odpoviem dvoma citátmi z rodiny. Synček mi napríklad minule povedal: Ja som taký plakač po tebe. A zasa tatko môjmu manželovi Marekovi vravieval: Verona? Tá že je citlivá, veď tá má nervy ako lodné laná. Ja však nemám pocit, že som nejaká vyrovnaná osoba.“
Konzultovali ste s otcom-spisovateľom svoju tvorbu, bol vaším prvým kritikom?
„Prvým je vždy manžel, už aj preto, že sa mi občas na počítači podarí text niekam odpáliť, a on ho potom naspäť vyčaruje. Ale moju prvú knihu si otec pred odovzdaním do vydavateľstva pozrel a okrem štylistických opráv mi k rozprávaniu o bažantoch, ktoré vyzobávajú kukuricu spolu s vrabcami a sýkorkami, pripísal. Milá Veronka, vrabec ani sýkorka kukuricové zrnko nezhltne. Len aby si vedela.“
V pozícii literátky sa chtiac či nechtiac musíte vymedziť voči feminizmu. Ako to dopadlo?
„Feministky ma v recenziách nešetrili - autorka neprekročila prah kuchyne, tieň vlastného manžela a podobne. Myslím, že každá žena je trochu feministka a potrebuje občas od seba odkopnúť tie hrnce a bielizeň, ktorými je stále zavalená. Ja sa snažím písať a tiež sa nechcem nechať prevalcovať svojimi typickými ženskými povinnosťami, ale iste nie som traumatizovaná tým, že pečiem koláč alebo sa hrabkám v záhrade. To ja rada.“
Ste doma v rodnej Modre, dôverne však poznáte aj atmosféru Bratislavy. Nechýba vám?
„Chýba mi kaviarenský život, chýbajú mi kníhkupectvá, kultúrne podujatia, mnohí známi. Ale keď som v Bratislave, rýchlo sa toho nabažím a potom sa už neviem dočkať nášho domu a veľkej záhrady. Určite by som nemenila, a moja väzba na Modru sa ešte, možno paradoxne, posilnila po otcovej smrti. Uvedomujem si, koľkokrát po jej uliciach, záhradách a vinohradoch prešiel, a tá zem, v ktorej je a z ktorej všetci pochádzame, mi je ešte bližšia.“
Všetky tri vaše knihy sú veľmi privátnymi záznamami a reflexiami každodenných udalostí. Neobávate sa, že sa stanete autorkou jednej témy?
„Vravím si, že je to stále o tom istom, ale čoraz lepšie. (Smiech.) Zatiaľ sa mi nechce robiť veci, ktorými nežijem, ale, samozrejme, dôjde aj na iné témy. Už v tejto knihe som plánovala viac zaznamenávať rôzne rozhovory, ale tým, že otec zomrel, ma to švihlo naspäť k tým odtieňom. Mala som pocit, že v novej situácii treba ešte niečo dopovedať, aj povedať.“
Osobám vo vašich knihách nechávate ich skutočné mená. Neprekáža im to?
„Sťažovala sa iba jedna moja teta, u ktorej som sa bála, aby sa neurazila, tak som ju premenovala. A to ju naštvalo.“
