Jeden slovenský spisovateľ-režisér sa zamiloval do myšlienok Sándora Máraia. Až tak, že o nich popremýšľal ďalej. Výsledok ukázal vo forme maďarsko-slovenskej činohry pod názvom Ako naučiť poslušnosti meštianskeho psa - A polgári kutya nevelése.
Mohli by sme to nazvať hrdinským činom, ale aj pokušením Boha. Pretože od slovenského diváka nemôžeme očakávať len skromné vedomosti, čo sa týka látky a životopisu hlavného hrdinu.
V takejto situácii má režisér dve možnosti. Buď urobí realistickú dokumentárnu drámu, alebo odvážne odľahčenú javiskovú víziu.
Silvester Lavrík si vybral druhú možnosť, a dobre spravil. Myšlienkovo klasická, formálne vzrušujúco aktuálna produkcia, prevažne s dvojjazyčnými hercami, so štipkou nostalgie, a dobre načasovanými narážkami.
Lavrík nevynechal ani humor: situačná komika, gagy, a humor vychádzajúci z jazykových odlišností, ktoré je pôžitok rozviesť ďalej, hlavne na rovine jedál a osobností, ktoré obe národy považujú za svoje.
Politici vo vlaku
Na začiatku jeden politik (Tamás Gál) nás agituje spolovice po maďarsky a spolovice po slovensky, aby sme volili jeho. Vyzerá to tak, že nemá čo robiť na scéne, organizátori ho vyvedú von, aby sa mohlo začať predstavenie. Svetlá sa rozsvietia, a náš človek tam znovu stojí.
Vtedy prídeme na to, že sme na železničnej stanici, dokonca sme už aj nastúpili na vlak, v ktorom cestujú divné indivíduá do Nemecka.
Medzi nimi náš maďarský poslanec parlamentu, ktorý v reštauračnom vozni naďabí na svojho človeka v osobe slovenského kútového filozofa a vlastenca (Vlado Zboroň), ktorý je inak pohodový chlapík, a ešte nikdy necestoval tak ďaleko.
Nuž, teraz budú mať čas, aby prediskutovali otázky slovensko-maďarské, pretože vlak trčí pár kilometrov od Košíc v margecanskom tuneli, ktorý samovrahovia milujú (žiaľ, skutočne).
V hre vystupuje ešte jedna hysterická a tehotná čašníčka (Csilla Tar), ktorej sa čerstvý manžel (sprievodca Ludwig Bagin) kvôli počatému dieťaťu trochu zľakne.
V pozadí zase sedí Sándor Márai (Szilárd Petrik) s tým dekadentným výrazom na tvári, ktoré tak dobre poznáme zo starých fotiek.
V rukách má tabuľku: Műemlék/Národná pamiatka. Vedľa je jeho manželka, Lola (Szilvia Kiss) v kostýme múzy, chráni, zakrýva veľkú osobnosť, ako sa to patrí. A samozrejme žiarli. Má na to aj dôvod. Alebo nie?
Anna, čitateľka (Alena Ďuránová), agilná, nadšená modrá pančucha, sa tiež zamiluje do Máraia. Listuje v jeho diele, hltá myšlienky, dokonca ním flirtuje, a to veru lichotí spisovateľovi aj mužovi. Sándor je inak už mŕtvy, ale „ten spisovateľ je mŕtvy, ktorého nik nečíta”.
Ich vzťah je vzrušujúci pre iskrivé napätie medzi atemporálnosťou štylizovanou až do kultickej podoby a konkrétnou prítomnosťou. Možno majú aj spoločnú minulosť. Možno nie, ale mohli mať.
Petrik ako dokonalý Márai
Szilárd Petrik bol ideálnou voľbou na postavu Máraia, lebo nielen že ho zahrá, ale ho priam stelesňuje, dokonca v jeho hraní je aj trocha paródie. Súčasne je ohromnou ikonou a bolestivo ľudským exemplárom.
Typ umelca utápajúci sa v štylárnej afektácii starých časov meštianstva. So všetkým je archaickou postavou. Alena Ďuránová v postave Anny je zase so všetkým modernou, systém jej gestikulácie je vlastný dnešnému človeku.
Alena vdýchne do postavy trochu afektovanosti, práve toľko, aby sa vyhla realizmu, a situácie naplní so zdravou iróniou. Aj tá výučba meštianskeho psa dostáva novú dimenziu (je to inak názov príručky, ktorú sa Máraimu podarilo zachrániť z obrovskej knižnice ich zbombardovaného peštianskeho domu), povely sú vyšité na zadnú stranu kostýmu postáv (slovenský vlastenec má „Sadni!”, poslanec zase „Štekaj!”), čo sa javí ako veľmi duchaplné riešenie.
Lavrík a spoluautorka dramatického textu Anna Vlčková-Strachan určite nezačali prácu s predsavzatím, že prepíšu Máraia. Neublížia ani jeho textu, ani jeho duchu.
Toto predstavenie nie je drámou sebagenerovaného opojenia a vzrušenia vychádzajúceho zo slov, ale pokus o získanie strateného raja, kde Maďari a Slováci „klobáskovali” spolu v miery, a kde Panna Mária mohla byť aj Židovkou.
Dnes žijeme v dobe vulgárnych, zarážajúcich a jednoznačných dojmov. K tejto inscenácii však potrebujeme aj trochu intelektuálnej citlivosti. Môžeme si vypočuť pekne komponované prozaické duetá, tercetá, slovenčina a maďarčina má svoju melódiu.
Príbeh hrkoce od realizmu drevených debien k poézii. Jediným obmedzením cennej produkcie ostáva paradoxne samotný jazyk, pre tých ktorí nevedia po slovensky alebo po maďarsky. V niektorých momentoch musia príliš veľa čítať z projekčného plátna, nemajú čas sa pritom pozerať, čo sa deje na scéne, a popremýšľať na takých groteskných pravdách ako napríklad: „Čím viac samovrahov, tým menej samovrahov.”
Preklad je inak v oboch smeroch veľmi dobrý, vďaka práci Margit Garajszki.
Otázka, čo bude s Máraim, ostáva otvorená. Síce Anna si ho predstavuje na zástave kultúrneho hlavného mesta: „Chceš vedieť, čo sa deje v mojej a tvojej vlasti, v tvojom meste, Sándor? Čoskoro sa bude predávať v papierových pohárikoch káva s tvojím menom.”
Po decembrovej košickej a terajšej bratislavskej premiére sa predstavenie, ktoré vzniklo v rámci Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013 sa stane súčasťou repertoáru košického divadla Thália, bude hosťovať aj v Budapešti, a ani v Bratislave sme ho nevideli naposledy.
(Článok bol uverejnený v denníku Új Szó)
Autor: Juhász Katalin
