BRATISLAVA – Sudcovia, ktorí v minulosti podľa komunistických zákonov odsúdili ľudí na roky väzenia len za prejav ich názorov, sú stále vo vysokých funkciách. Niektorí z nich sú až na Najvyššom súde. Napríklad Pavel Toman a Štefan Minárik, ktorí v osemdesiatych rokoch poslali Ivana Polanského za šírenie kresťanského samizdatu na štyri roky do väzenia. Na Najvyššom súde pracujú aj sudcovia Harald Stiffel a Emil Bdžoch, ktorí začiatkom osemdesiatych rokov odsúdili na jeden a pol roka kňaza Jozefa Labudu.
Poslanci síce prijali zákon, že Národný bezpečnostný úrad bude mať právo sudcov preverovať, ale prezident Rudolf Schuster zákon vrátil do parlamentu. Prezident je zásadne proti preverovaniu sudcov, lebo „ústava niečo také nespomína“, povedal jeho hovorca Ján Füle.
Proti preverovaniu sudcov bezpečnostným úradom je aj minister spravodlivosti Ján Čarnogurský. Hoci nepochybuje, že problémoví sudcovia existujú, ich spoľahlivosť pri rozhodovaní o tajných veciach by podľa neho „mala určovať súdna rada“.
Čarnogurský hovorí, že v komunistickej strane bola možno až tretina sudcov. V roku 1990 alebo 1991 boli všetci sudcovia preverovaní: „Ale stopercentne za tú previerku ručiť nedokážem.“
O kvalite vtedajších previerok má pochybnosti aj hovorca bezpečnostného úradu Juraj Puchý, podľa ktorého je dnešný systém „podstatne tvrdší“.
Vladimír Palko (KDH) tiež hovorí: „Máme sudcov, ktorí súdili ľudí za protikomunistickú činnosť a dnes súdia naďalej.“ Mnohé prípady by mal podľa neho odhaliť práve bezpečnostný úrad. „Okrem toho to nie je problém len nečestných sudcov za komunizmu, ale aj sudcov, o ktorých existujú spravodajské poznatky, že sa stýkajú s podsvetím alebo sú skorumpovaní,“ hovorí Palko.
Bývalý ústavný sudca Ján Drgonec odmieta prezidentov argument, že previerky sú protiústavné, lebo takto by sa dala namietať každá previerka. „Pri žiadnej funkcii nie je napísané, že sa jej človek môže ujať, až keď prejde previerkami.“
Drgonec si okrem toho myslí, že prezident zasahuje do legislatívnej právomoci, ktorú nemá. „Úlohou prezidenta nie je hovoriť, aký má zákon byť a predstavovať vlastné riešenie. Má iba možnosť vrátiť zákon parlamentu.“
