Skupina veteránov pozoruje rodinu farmára Nortona, ako opúšťajú svoj dom. FOTO-REUTERS
Larry a Sarah Nortonovci a ich šesťmesačná dcérka Madeline sa takto na súkromnom cintoríne v Goromonzi východne od Harare rozlúčili s ich prvým dieťaťom Oscarom, ktoré sa pred piatimi rokmi narodilo mŕtve. Pár metrov od Oscarovho hrobu sa rozložili samozvaní veteráni, netrpezlivo čakajúci na odchod Nortonovcov.
Po polnoci, kedy vypršalo vládne ultimátum, sa z tisícok fariem vydali na cestu smutné sprievody. Vrchovato naložené dodávky mali namierené do veľkých miest ako Harare a Bulawayo. Tu sa farmári pokúsia predať nábytok a väčšinu neskladných osobných vecí. Do exilu si podľa vládneho nariadenia môžu zobrať len to najnevyhnutnejšie.
Zimbabwiansky Najvyšší súd niekoľko hodín pred vypršaním lehoty farmárom hodil záchranné koleso. Sudca Charles Hungwe zrušil konfiškáciu tých fariem, na ktoré boli uvalené hypotéky. Rozsudok sa týka väčšiny fariem.
Verdikt Najvyššieho súdu konfiškáciu teoreticky odďaľuje o 120 dní. Pre väčšinu farmárov však prichádza neskoro. Vojnoví veteráni navyše oznámili, že rozhodnutie súdu nebudú rešpektovať. Dnes sa okrem toho v Zimbabwe oslavuje sviatok hrdinov občianskej vojny zo sedemdesiatych rokov. Černošské emócie budú napnuté a bieli farmári nechcú vyprovokovať nové násilie.
Čo bude s farmami?
Cieľom „pozemkovej reformy“, ako nezákonnú konfiškáciu tituluje prezident Mugabe, je „náprava koloniálnych krívd“. Skonfiškovaná pôda mala byť vrátená černošským bezzemkom, ktorým ju v deväťdesiatych rokoch devätnásteho storočia „ukradli britskí imperialisti“. To je teória.
V praxi ale väčšina fariem končí buď v plameňoch, alebo v rukách Mugabeho straníckej elity a líbyjských magnátov, ktorým režim prezidenta vďačí za finančnú podporu. V ich vlastníctve vraj skončila aj najslávnejšia zimbabwianska farma Independence, ktorú vlastnil posledný biely premiér koloniálnej Rodézie Ian Smith.
„Aby ste mohli získať pár metrov belošskej pôdy, musíte byť prominentným členom vládnej strany Zanu-PF,“ hovorí s rozčarovaním tridsaťročný Siyabo, ktorý Mugabeho sľuby zobral vážne a spojil sa s vojnovými veteránmi. Tí po marcových voľbách v provincii Mashonaland-East obsadili 26 fariem. „Teraz z nich vyháňajú noví líbyjskí vlastníci,“ sťažuje sa Siyabo. „Mugabe nás podviedol.“
Čo bude s farmármi?
Štatistiky OSN v roku 1970 štvrťmiliónovej belošskej komunite v Rodézii neochotne pripísali najvyššiu životnú úroveň na svete. Rodézska idyla sa skončila o desať rokov neskôr, keď sa z krajiny do susednej Južnej Afriky vysťahovalo 160-tisíc belochov. Ešte v roku 1999 ich v Zimbabwe žilo 70-tisíc. Tvorili síce menej ako jedno percento populácie, ale svojimi komerčnými aktivitami do HDP prispievali až 60 percentami. Imigračný úrad londýnskeho letiska Heathrow v apríli a máji zaznamenal príchod asi 20-tisíc belochov zo Zimbabwe. Juhoafrické úrady evidujú zhruba rovnaký prírastok. Zvyšným 30-tisíc belochom nepriamo ponúkajú azyl vlády škandinávskych krajín.
Okrem nich na správy zo Zimbabwe reagujú tisíce jednotlivcov zo západnej Európy, z Kanady a Austrálie, ktorí vyhnaným farmárom ponúkajú ubytovanie a finančnú pomoc.
A čo bude so Zimbabwe?
V súvislosti so zánikom belošských komerčných fariem v Zimbabwe sa najčastejšie hovorí o kolapse celkovej poľnohospodárskej produkcie. „Drvivá väčšina tamojších černochov s distribúciou a marketingom tabaku a kukurice nemá nijaké skúsenosti,“ napísal juhoafrický týždenník Financial Mail. „Krajinu preto čaká kríza.“
PRE SME – ROMAN LIPTÁK, Bulawayo, Zimbabwe
