Vraj stačí len vedieť stopovať. Zásada je nájsť dobré miesto, kde idú vodiči pomalšie a môžu bezpečne zájsť nabok, pretože inak sa im nechce zastaviť. Tabuľka s cieľom cesty je nevyhnutnosť. Vodičov môže odradiť aj veľa batožiny.
Budúcnosť však vidí v internetstope. „Niekedy idem na chat (diskusný klub na internete – pozn. red.) a opýtam sa, či niekto nejde napríklad do Bratislavy. Veľakrát som sa už dohodla.“
Zahraničný model stopu cez agentúry, podobný vyťažovacím strediskám pre kamióny, sa u nás zatiaľ neujal. „Agentúry by mali šoféra aj klienta evidovaných,“ hovorí Lucia. Okrem toho si myslí, že by v aute mohli sedieť aj dvaja stopári, čo by pridalo na bezpečnosti.
Otázku bezpečnosti pri klasickom stopovaní má rokmi vyriešenú. „Keď niekto zastane a hovorím mu, kam idem, pozerám sa mu priamo do tváre. Ak sa dohodneme, pozriem si aj číslo auta a snažím sa ho zapamätať, presne tak ako tvojho šoféra,“ dodáva a zopakuje nám bratislavské číslo.
„Ak idem niekde ďalej, zavolám ešte kamarátku a rozprávam sa s ňou ako s mamou. Poviem jej čo najviac podrobností o aute a vodičovi. To vždy doteraz stačilo.“ Lucia odmieta uvažovať o „úchyloch“. To by vraj nemohla večer vyjsť ani na ulicu.
Dvadsaťsedemročný Milo je stopár aj šofér. Strach zo stopovania ani brania stopárov nemá. „Čo mi môže, som chalan. Ak by ma okradol, pozriem si značku a je hotový. Musel by ma zabiť – a v tom prípade by mi už bolo jedno, že ma okradol.“
Za najlepšie miesto na stopovanie Milo považuje benzínové pumpy. Tam sa šoférovi stopár ťažšie odmieta.
