P. Šťastný sleduje prípravu slovenských hokejistov.
ŠTARTFOTO - JÁN SÚKUP
Hokejový gigant v tréningu na ľade v Piešťanoch.
ŠTARTFOTO - JÁN SÚKUP
Keď sa slovenská hokejová legenda Peter šťastný pustí do novej výzvy so srdcom, skalopevne verí, že musia prísť aj výsledkyV reštaurácii piešťanského hotela Máj PETER ŠŤASTNÝ dohovoril cez mobil so synom v Amerike a chlipol si z popoludňajšieho pressa. Ako vždy, zaslúžená autorita hokejovej legendy mu chvíľku súkromia neustrážila. Ako vždy ju roztopilo fluidum prívetivého spoločníka.
Hokejoví fanúšikovia sa aj na základe náznakov vo vyhláseniach trénera Jána Filca tešia, že okrem aktuálnych majstrov sveta z Göteborgu uvidia na dnešnej exhibícii na piešťanskom ľade v akcii s hokejkou aj ich predchodcu z rokov 1976 (Katowice) a Viedne (77), člena hokejovej Siene slávy v Toronte. Nastúpite?
„Rád sa na chlapcov pozriem. Sám nemám ambíciu miešať sa medzi mladšiu generáciu. Ale pripustil som tiež, že ak sa vyskytne nejaká diera v zostave, s chuťou si zahrám. Navyše som si bol už zo trikrát zatrénovať na ľade a cítil som sa o.k., že pohoda prichádza.“
V tlači prebehlo podpichnutie J. Filca, že by sa vám to zišlo, lebo sa cez leto mierne zaokrúhľujete.
„(smiech). Jano si s obľubou zašpásuje a hneď hlúpostička prebehne dvoma-troma novinami. Nie je to pravda. Platí iba v zmysle prevencie. Čím viac pribúdajú rôčiky, chudne sa ťažšie a treba preto niečo robiť. Lebo nám chutí viac a viac.“
Ako trávi leto manažér majstrov sveta?
„Nádherne. Naháňame sa po Slovensku hore-dolu, všetko vychádza. Krátko po tom, ako sme sa vrátili z majstrovstiev sveta, som absolvoval promóciu svojej najstaršej dcéry Katky na univerzite Georgea Washingtona. Vo Washingtone vyštudovala biznis. Potom sme mali tenisovú akciu v Trenčíne, hral som aj futbal v Ružomberku, kde mal mladší brat Anton výročnú oslavu vo svojom podniku. Vzápätí sme s manželkou Darinkou išli pozrieť Katku, ktorá na Slovensku na letnej stáži sprevádzala amerických študentov. Stretli sme sa ňou v Štrbe a spoločne sme prešli zopár pekných kútov Slovenska.“
Nevynechali ste Pružinu pri Považskej Bystrici, kde ste v rodisku rodičov zvykli tráviť prázdniny v detstve?
„To by nešlo. Rodičia majú vždy radosť, keď sa tam spoločne vraciame. Zakrátko však manželka musela odcestovať do Kalifornie, kde sprevádza mladšiu dcérku Kristínku na tenisových majstrovstvách Spojených štátov.“
Synovia?
„Janko je v hokejovom kepme v Minnesote, mladší Paľko trénuje v Bratislave, kde sa chystá na zraz slovenskej reprezentácie do osemnásť rokov.“
Ako vnímate situáciu okolo hľadania nového trénera seniorskej reprezentácie?
„Ako slušný hlavolam. Treba prijať ľudí, ktorí sú schopní posunúť slovenský hokej zase dopredu. Vlastnou hodnotovou kapacitou, filozofiou. Musia do tejto zodpovednej funkcie zapadať nielen skúsenosťami, ale aj povahovými kvalitami. Verím, že máme dosť adeptov. Optimálna by bola vyváženosť dvojice progresívnej mladosti s kultivovanou skúsenosťou. Dôležité je, aby noví tréneri tím komunikačne spájali a neboli konfliktnými typmi.“
Pri vašom mene a charizme sa už viac rokov z najrôznejších strán vynára otázka, či sa stanete skôr trénerom slovenskej hokejovej reprezentácie, alebo prezidentom štátu. Zvykli ste odďaľovať rozhodnutie prioritou dospievajúcich detí. Najstaršia už má za sebou promócie a aj ostatné vám študijné a životné cesty odviali z domova v Saint Louis.
„Byť trénerom nie je mojou aktuálnou ambíciou. I keď si viem predstaviť, že keď bude hrať Slovensko na veľkom turnaji - napríklad na Svetovom pohári alebo olympijských hrách, že by som sa na reprezentačnú striedačku postavil. Najmä preto, že dobre poznám väčšinu našich hráčov pôsobiacich v NHL a rovnako tak ich kolegov, našich protihráčov.“
Na Svetovom pohári v septembri 1996 ste v najslávnejšej hale sveta, v newyorskej Madison Square Garden sledovali zápas Slovenska s USA ako bežný divák v hlúčiku slovenských fanúšikov. V zámorí Slovensko nemalo zvučnejšie meno ako vaše, no vtedajšie vedenie nášho hokeja ho nepotrebovalo využiť v žiadnej funkcii. Ako na to spomínate?
„Pôvodne som mal byť trénerom. Vtedy sa však, podobne ako celý náš mladý štát, i hokej potlačil dozadu. Bolo to smutné obdobie, Slovensko stagnovalo. Hodnotový rebríček bol obrátený na hlavu. To, čo sme dosiahli teraz v máji vo Švédsku, sa pokojne mohlo stať podstatne skôr. Hráčsku kvalitu sme mali aj vtedy, po olympiáde v Lillehammeri bola vhodná hokejová eufória. Lenže nešťastne zaúradovali machinácie a manipulácie prepojené cez vysokú politiku. Také veci by sa už nikdy nemali opakovať.“
V čom to ublížilo hokeju?
„Demagógiou, že my to vieme najlepšie, že my na to máme a všetko si vieme spraviť doma, že sme odsúdení na úspech. Hokejové vedenie strašilo hráčov, že ak pôjdu do zahraničia, zatvoria si dvere do reprezentácie. Bolo to podobne choré, ako keby mladým schopným ľuďom bránili študovať na renomovaných vysokých školách v zahraničí.“
Ako vážne uvažujete o svojej prezidentskej kandidatúre?
„Všetko raz môže prísť, veci sú otvorené. Nikdy v živote som nešiel špeciálne za nejakým postavením či funkciou, vždy som sa usiloval rozvíjať svoju osobnosť. Aby som bol informovanejší, vzdelanejší, všestranne skúsenejší. Cestou sa vyskytne množstvo príležitostí zapojiť sa do nejakej zmysluplnej činnosti v spoločnosti. Teraz prichádza chvíľa, keď najmladší syn odíde z domu skôr, než som si myslel, a my s manželkou Darinkou prvýkrát ostaneme doma sami vo veľkom dome. To je zlomová situácia. Verím, že nájdem niečo, čo bude blízke môjmu srdcu a budem sa v tom realizovať. A skalopevne viem, že ak robím to, čo je blízke srdcu, prídu aj výsledky.“
Hovoríte o tom úplne nevzrušene, máte predstavu o svojom prezidentskom časovom horizonte?
„Absolútne nie. Mám 45 rokov a cítim sa stále veľmi mladý. Navyše som vo svojom živote dosiahol viac, než som sníval. Som v pozícii, keď môžem ešte výrazne pomôcť vlastnej rodine, hokejovej komunite i celej spoločnosti v rôznych oblastiach. V aktívnej hráčskej kariére som možno ciele dosahoval ľahšie, lebo som asi mal tú potrebnú štipku talentu. Keby som sa však v budúcnosti do novej roly oprel s podobným zanietením a radosťou, nepochybujem, že by prišli aj výsledky a zadosťučinenie.“
Pri hokejových neúspechoch slovenskej reprezentácie ste zvykli kriesiť náladu teóriou o Božích mlynoch. Že všetky smolné príkoria osudu sa raz obrátia na opojný pocit triumfu. Verili ste aj po nepostupe do hlavného turnaja na olympiáde v Salt Lake City, pred ktorým ste investovali množstvo času a energie v diplomatických aktivitách okolo uvoľnenia našich hráčov z klubov NHL?
„Tejto zákonitosti som verný dlhé roky. Niektorým veciam sa nedá zabrániť, čo neplatí iba v hokeji. Viem, kam smeruje demokracia, kam sa uberá svetový šport a najmä hokej. Ja som naozaj vždy dobre vedel, aký potenciál má slovenský hokej. Mám požehnanie v tom, že mám nadhľad. Jednoducho preto, že som tam dlho bol a všetko som videl z vnútra. Vidím, ako fungujú najväčšie kluby a ich hviezdy, vidím naše prednosti i možnosti, ako sa obohatiť týmito skúsenosťami. Vždy som si vážil a rešpektoval kvality súperov, no zároveň som presne vedel, že na Slovensku máme istý špecifický dar, talent. Aj po bolestnom sklamaní na olympiáde v Salt Lake som to sebavedome tvrdil, až sa to niekomu zdalo arogantné. Naozaj som vtedy veril, že raz príde to, čo stalo v Göteborgu. Od toho krásneho finálového jedenásteho mája som zase Šťastný ako v najšťastnejšom sne.“
VOJTECH JURKOVIČ
Rozhovor o politike nájdete v pondelkovej prílohe Ľudia
