FOTO - ČTK
Keď sa na začiatku šesťdesiatych rokov stal Hermann Hesse (1877-1962) jedným z najčítanejších autorov na amerických univerzitách, teoretikov literatúry to dosť šokovalo. Niežeby nevedeli o jeho jazykovom majstrovstve, imaginácii a nekonvenčnom myslení, ale taký obrovský záujem o jeho dielo bol zvláštny - o mládež, ktorá v tej výnimočnej dekáde hýbala dejinami, sa v tom čase uchádzali celé légie intelektuálov. Hermann Hesse zomrel 9. augusta 1962, pred štyridsiatimi rokmi.
Čo dráždivé vyčítali študenti z rozvážnych a starostlivo prepracovaných viet trošku zdržanlivého a jemne archaického romantika? Iste, musel ich priťahovať Hesseho záujem o východnú náboženskú skúsenosť so zmenami stavov vedomia, ale o podobných veciach písal v tom čase hocikto, často čítavejšie.
Očaril mládež aj svojimi sionistickými prózami, spomienkami na mladosť, ktoré voňali neskrotnosťou a tragikou. V tragickom pocite bola irónia a jemná výčitka osudu. Milovali jeho skepsu voči civilizácii, motív úteku z usporiadanej spoločnosti. Jeho strateným rajom bolo staré Nemecko, starožitnosť, odsúdená zhrdzavieť. Jeho štýl sa mládeži nepodlizuje. Naopak, banálne malomestské historky rozpráva tým najvznešenejším básnickým jazykom, štýlom primeraným veľkým príbehom. V jeho knihách sa začína veľký príbeh dvadsiateho storočia, ktorým je rozpad tradičného sveta. A tak čítať Hesseho patrilo a aj dodnes patrí k študentskej móde, tak ako vysedávať v kampusových kaviarňach.
Hermann Hesse pochádzal z rodiny misionárov. Narodil sa v schwarzwaldskom Calwe, ale prarodičia a matka dlho pôsobili v Indii. Aj on mal študovať teológiu. V pätnástich prišla vzbura - utiekol z evanjelického seminára a stal sa učňom. Nejaký čas pracoval ako mechanik. Všetky jeho knihy sú čiastočne autobiografické. Novela Pod kolesami je pokusom predstaviť si, ako by dopadol, keby v sebe nenašiel dostatok vzdoru. Neskôr žil ako slobodný spisovateľ na usadlosti v Gaienhofene pri Bodamskom jazere, cestoval po Indii, potom sa usadil vo švajčiarskom Berne. Roku 1946 získal Nobelovu cenu za literatúru. Priateľov takmer nemal. Nachádzal ich v knihách, čítal Goetheho, Lessinga, Schillera, až kým napokon neobjavil romantikov.
Hlavným motívom jeho kníh je útek z ustálených životných situácií k nezodpovedným radostiam slobody. V jeho knihách nájdeme postavy, ktoré svoj život zdanlivo premárnili bezcieľnym túlaním (Knulp), iné zasa dlho putujú, až sa ich osud naplní (Siddhártha). Niektorých zastihneme uprostred cesty pri zastávke, ktorá sa im tak či onak stane osudnou. Harry Haller zo Stepného vlka sa usadí v cudzom meste, kde sa zapletie do magických dejov. Hrdina Klingsorovho posledného leta zavíta na taliansky vidiek, aby tu v horúčkovitom opojení vínom, ženami a prírodou namaľoval svoj autoportrét, ktorý sa stane jeho maliarskym závetom. Mnoho jeho pútnikov skončí neslávne, lebo cesta z uzavretého priestoru tradície znamená vymknúť sa poriadku, opustiť skúsenosť spoločenstva susedov a vydať sa napospas dobrodružstvu, ktoré môže človeka povzniesť, ale aj zničiť.
Hesseho tiež zaujímalo vedomie vrátane šialenstva, ktorého dotyk poznal. V čase, keď vznikali jeho texty, sa Európa posúvala k prvej svetovej vojne. Na jej začiatku usporiadali nemeckí nacionalisti na neho veľký pohon, lebo si trúfol napísať pacifistický článok. Keď vypukla vojna a jeho ženu postihla duševná choroba, bol v kríze aj on a trpel častými depresiami. Vtedy sa dostal do kontaktu so psychoanalýzou a učením Carla Gustava Junga. „Vojna a povojnové ťažkosti rozbili meštiacky svet a v mojich povojnových prózach sa hrdinovia odrazu nemali kam vracať.“ Druhú svetovú vojnu už prežil v bezpečí Švajčiarska.
Spisovatelia dbajúci o svoje dobré meno už pol storočia odsudzujú malomeštiacky princíp. Hrdinovia Hesseho poviedok sa len jemne ironicky dívajú na malomeštiacky patriarchát. A keď sa stretnú so svojimi láskami z mladosti, čo medzitým zakotvili v usporiadaných meštiackych manželstvách, s bolesťou nesú pohľad na to, čo tak dokonale prekrylo ich niekdajší pôvab. „Chcel som hlásať umenie dívať sa, putovať, milovať, umenie tešiť sa z prítomnosti. Chcel som, aby ste počuli, že o vojnách v cudzine, o móde, klebetách zo spoločnosti, literatúre a umení viete viac ako o jari, čo vám pred očami rozpútava svoj neskrotný raj, o rieke tečúcej pod mostami vášho mesta a o lesoch a nádherných lúkach, kadiaľ uháňa vaša železnica,“ - to bol Hermann Hesse.
V utorok - William Blake
