Vladimír Merta a Jana Lewitová. FOTO - ARTA
Vo vývoji balady je storočie iba nadýchnutím medzi dvomi tónmi, napísal o nadčasovosti a čistote starých piesní český pesničkár Vladimír Merta. On a speváčka a violistka Jana Lewitová nahrali album slovenských balád s názvom Svet zmotaný. Nie je to ľudová hudba prispôsobená súčasným štýlom, nedá sa na ňu tancovať alebo zborovo spievať. „Naša hudba znie najlepšie, keď je spln, v kaplnke alebo synagóge,“ hovorí Merta.
Na moravskom minifestivale Beseda u bigbeatu dohral svoj akustický blok, v ktorom striedal staré pesničky s novými. Pridal zopár ľudových piesní, vymenil niekoľko nástrojov, vrátane fujary a starej arabskej lutny. Na záver prišla Jana Lewitová a spolu odspievali sefardskú pieseň Adio Quierida.
Neuraziť slovenčinu
„Bolo to trochu odvážne, že sa púšťame do slovenských piesní,“ povedala Lewitová. Ona a Merta sedia so SME na poli za areálom festivalu.
Spomínajú na albumy sefardských piesní a moravských balád. V čom sa odlišujú slovenské balady od vašich predchádzajúcich projektov? „Vlastne tam rozdiely ani nie sú. Niekedy som si vytvárala dvojice, ktoré sa podobali náladou, témou. Napríklad Usni mi, usni a sefardskú A la nana, a la buba prežívam rovnako. Ale slovenčina je mi bližšia,“ tvrdí speváčka.
Jana Lewitová vydala v roku 1993 album Sefardské piesne, zložený z piesní španielskych židov. Neskôr požiadala Mertu, aby ju sprevádzal. A on namiesto toho, aby v deväťdesiatych rokoch skladal a nahrával nové piesne, pustil sa do objavovania dávnej minulosti. Toto dobrodružstvo pokračuje. „Po tridsiatich rokoch som si pripadal ako narcistný komentátor,“ vysvetľuje pesničkár.
Ich interpretácia slovenských balád nezaprie Mertovu muzikálnu osobnosť a Lewitovej školený, ale citlivý hlas. Spev sa drží originálu, objavujú sa však pod ním motívy blues, jazzu alebo world music. „Byť nasilu autentický je scestné,“ dodáva Lewitová.
Svet zmotaný odkazuje aj na české a slovenské spolužitie, na umelú hranicu medzi našimi národmi. Vždy, keď ju z oboch strán prekračujeme, hanbíme sa, píše Vladimír Merta. Slovenský východ bol preňho v mladosti kalifornský západ, neobjavenou Amerikou, ktorú sa rozhodol precestovať ako hrdinovia v Kerouacovom románe Na ceste.
Jana Lewitová žila na Slovensku dva roky, Merta tu má množstvo priateľov. Ak Čech hovorí po slovensky, je to cítiť. Aj naopak. „Skúmala som, ako Slováci tvoria hlásky, aby som slovenčinu neurazila,“ hovorí Lewitová.
Projekt mal pôvodne vyjsť dokonca v slovenskom Opuse. Po dvoch rokoch odkladania a naťahovania ho nakoniec vydala česká džezová značka Arta.
Balady sú osudy
Balady prežili stáročia, vďaka ľuďom, ktorí ich zapísali do spevníkov. Podľa Mertu sú akousi plastelínou pamäti. Vznikali na základe odžitých tragických osudov. Tie sa neukladali do kníh či e-mailov, ale do piesní. „Obsahujú všeobecné pravdy, ktoré sú príťažlivé,“ tvrdí Lewitová. „A veria v základné hodnoty sveta. Istý princíp, ktorý dnes býva zosmiešnený,“ pritakáva Merta.
Na albume nie sú piesne o hrdinských činoch Jánošíka, neobjavujú sa tam vedmy a im podobné postavy. Skôr sú to piesne o vydedencoch. „Jana a ja ako pesničkári máme zmysel pre outsidera. Sú tam osudy ľudí, ktorých by sa nikto nezastal. Iba spevák alebo oni sami si možno piesňou urobili sebe akýsi pomníček života. To by mohlo osloviť ľudí, že nie sú vo svete sami a že neprežívajú nič nenormálne. Napríklad prežiť bolesť, ktorá niekam vedie a zošľachťuje,“ hovorí Merta.
Hranie balád nie je pre nich obranou proti súčasnej modernej hudbe. Podľa Mertu sú tieto piesne niečím navyše v tomto „zmotanom“ svete. Pri ich hľadaní musí poslucháč podstúpiť podobnú cestu ako samotný hudobník. „Balady majú dôstojnosť a čakajú, že si ich ľudia osvoja. Táto hudba nejde za tebou ako zásielka do domu. Je to zviera, ktoré musíš vystopovať, chytiť, ošetriť a zblížiť sa s ním. Dnes sme zvyknutí kúpiť si niečo, čo strčíme do stroja a čakáme, že na nás spadne neha, blaho a vzrušenie.“
O jeho sebeckom hraní kolovali legendy, aj keď dnes tvrdí, že sa zmenil. Vďakabohu však Mertovo ego pravidelnosť dodnes odmieta, drží sa mezzosopránu Lewitovej, pod ktorým rozvíja svoj cit pre rytmus a frázovanie.
Máte už nejaké slovenské reakcie? „Ján Langoš mi povedal: Láďo, je to dobré. Kamarátka dcéry Sylvie tvrdí, že nebyť zopár prehreškov, vedela by si predstaviť, že by aj daktorý Slovák mohol takto spievať,“ smeje sa Merta.
