čo tu mal poskladané, a preto niekoľko posledných chladných nocí premrzol do kosti. „Prešiel som fary, aj za mníškami som bol, aj na charite. Nikde nemajú jedinú deku,“ nechápe. „Ale v Starom divadle mi sľúbili, že mi prinesú spacák. Idem na balet, poďte aj vy,“ pozýva na večerné predstavenie. Zvučné mená choreografov sype z rukáva: „Študoval som šesť a pol semestra choreografiu na VŠMU pod vedením Borisa Slováka. Ale jeden doktor otcovi povedal, že má rakovinu, a ten začal piť. Celá výplata šla na alkohol. Musel som ísť pracovať, aby sme prežili.“ Robil v kotolni. Od ženy odišiel, deťom nechal byt aj auto. Za tri mesiace stráženia dostal tri tisícky, lebo firma skrachovala. Nevie si nájsť prácu. Na otázku, koľko má rokov, odpovedá: „Fiftyfajv.“

Nežobre. Zberá fľašky. „Teraz, keď bola na námestí veľká obrazovka a všetci sa chodili pozerať na majstrovstvá v hokeji, tam bolo fľašiek! Ale len keď sme vyhrávali. Keď nám dávali góly, ľudia fľašky rozbíjali,“ chichoce sa chrapľavým hlasom. Preto našim držal palce. Má presne zmapované, kde dávajú koľko za jednotlivé druhy fľašiek. „V hypermarkete stoja sirupové 50 halierov. Raz som ich tam od jednej panej kúpil za dve igelitky, povedal som jej, že si doma varíme sirup. V Úspechu ich vtedy brali po 5 korún. Tak som si zarobil. A v niektorých malých obchodoch mi predajú aj pivové fľašky po dve koruny. Inde ich predám po štyri,“ opisuje svoje skúsenosti.

O bezdomovcoch hovorí v tretej osobe. Na chvíľu sa odmlčí, rozľútostí sa. Recituje báseň, čo sám zložil. Je o ťažkých prebúdzaniach na staničnej lavičke. Verš za veršom, počuť, že si ju odrieka často.

„Ako môžem normálne žiť, keď nikde robotu nenájdem. A keď prídem do roboty nevyspatý, hneď ma prepustia… Bývať niekde potrebujem, aby som sa mohol dobre vyspať.“ Pre bezdomovca je to začarovaný kruh. V azylovom dome sa mu vraj už tri noci zdajú dlhé.

Skoro denne chodieva na charitu, na polievku. Raz do týždňa mu dajú čisté oblečenie. Dušuje sa, že pije len pivo. Osemstupňové, najlacnejšie vyjde v hypermarkete. „Bezdomovci majú jednu biedu, opiť sa. Prvá ich starosť je zohnať peniaze na jabĺčkové víno. To by bolo dobré, keby tak nepili,“ želá si Alexander. Podľa neho sú bezdomovci frustrovaní. Záverečné slová povie s pátosom: „A viete, prečo z nich majú niektorí ľudia strach? Lebo sa boja, že by takto mohli skončiť aj oni!“

JURAJ GERBERY