Deti odchádzajú z azylu do života. V posledný deň majú karneval. FOTO– AUTORKA
Iveta mala pol roka zbalené kufre a zbierala odvahu od muža odísť. Cítila arómu vonných tyčiniek a bolesť po fyzickom násilí. Končí sa jej pobyt v domove pre obete domáceho násilia Slniečko v Štitároch pri Nitre. Odchádza do života a bojí sa, že jej muž ukradne dieťa.
Keď Eda spoznala, bol rebel, zároveň nežný a pozorný. Presvedčil ju, aby nechala prácu a odišla s ním na samotu. Jej peniaze zhltla stará usadlosť. Obaja sa oddali budhizmu, neskôr hinduizmu.
Problémy sa začali, keď sa vrátil z Indie. Čakala dieťa a nesmela ísť do poradne. Edo zakázal lekárovi, aby po pôrode dostala krv. „Museli sme sa úplne izolovať od sveta. Prerušiť kontakt s obyčajnými ľuďmi, pretože majú zlú energiu. Ak sa malej niekto cudzí dotkol, vyvŕšil sa na mne. Dieťaťu vyhodil hračky darované od ľudí. Nemali sme televízor, rádio, nemohla som čítať noviny,“ spomína Iveta. Edo tri razy denne meditoval, medzitým sa venoval hospodárstvu. Pripravovala mu len bezmäsité jedlo, ktoré nesmelo byť viac ako tri hodiny staré, a časť z neho obetoval bohu.
„Musela som sa mu klaňať, kedy si zmyslel. Podceňoval ma, ako muži podceňujú ženy v Indii. Keď vypadla žiarovka alebo ochorelo zviera, bola som na vine. Vraj mám negatívne myšlienky, ktoré mi musí vytĺcť z hlavy. Zbil ma tak, že som ležala v krvi. Vtedy som vedela, že odídem a čakala som na vhodnú chvíľu. Násilie sa stupňovalo, jeho nálady sa menili z minúty na minútu. Bol totiž schizofrenik,“ hovorí.
Keď bol čistý vzduch, sadla do auta a išla. Prichýlilo ju zariadenie Slniečko. Dcéra plakala za otcom. Bola vystrašená z detí, ktoré na samote nikdy nevidela. Aj z ruchu mesta, áut či televízora. „Kým iné deti v zariadení nenávidia svojich otcov, pretože boli obeťami týrania, malá ho má rada. Zjavne jej neubližoval, iba raz ju ako dvojročnú odviezol do hlbokého lesa a nechal ju tam. Chcel z nej tak vychovať nebojácneho človeka. Našla som ju nad priepasťou.“ Iveta vie, že v zariadení nemôže žiť večne. Odchádza nakrátko k príbuzným, potom si chce nájsť prácu s ubytovaním. „Ale čo, ak mi Edo ukradne dieťa?“ víri jej v hlave.
JANA BEŇOVÁ
„Obete domáceho násilia musia nabrať odvahu, aby od agresorov odišli. Chce to veľkú silu začať nanovo. Štyri– päťtisícové sociálne dávky im na život nestačia. Obete sú v zlom psychickom stave. Vyčítajú si, že sú zodpovedné za týranie,“ hovorí riaditeľka centra pre obete domáceho násilia Slniečko v Štitároch pri Nitre Mariana Kováčová. Za dvanásť rokov našlo v zariadení pomoc 125 obetí.
Slniečko začiatkom roka zriadilo centrum poradenstva a advokácie pre obete domáceho násilia za podpory americkej agentúry pre medzinárodný rozvoj v rámci programu Tvoja zem. Klienti sa môžu do centra objednať telefonicky na číslo 037– 65 85 222. Centrum poskytuje bezplatné sociálne, právne a psychologické poradenstvo pre obete z nitrianskeho regiónu.
Odborníci si nemyslia, že počet obetí domáceho násilia narastá, iba tieto prípady vychádzajú viac na povrch. Pomáha medializácia problému, ako aj sieť špecializovaných centier, ktorých však na Slovensku stále nie je dosť. (bej)
