Didier Eribon. FOTO - JOHN FOLEY
Michel Foucault. FOTO - JOHN FOLEY
V českom preklade vyšla biografická kniha renomovaného francúzskeho spisovateľa a filozofa Didiera Eribona: Michel Foucault (1926 - 1984) „Chce vám niečo povedať nejaký pán Michel Foucault,“ telefonovali raz Simone Signoret z jednej parížskej nemocnice. „Vy neviete, kto je Foucault? Najväčší francúzsky filozof našich čias!“ Foucault jej niesol podpisové hárky pod petíciu vláde a po ceste ho zranilo auto. V Poľsku práve vypukol vojnový stav a Simone Signoret, mladý divadelný režisér Patrice Chéreau a Michel Foucault okamžite vymysleli nátlakovú akciu. Vo Francúzsku práve zavládla ľavica. Ľavicovej vláde sa však nepáčilo, že je zatlačená do kúta. Ale bola: urazený minister kultúry Jacques Lang usporiadal večer pre Solidarnosc v Opere. Akcia za Solidarnosc bola posledná veľká Foucaultova politická kampaň.
Zmeškaný filozof
V knihe Didiera Eribona Foucault, ktorá sa u nás zjavila v českom preklade Věry Dvořákovej, Foucaultove texty dostanú reálne miesto a čas medzi útržkami dejín, čo sem-tam preleteli jeho bytom, posluchárňami či tlačovkami a demonštráciami. Spolu s ľuďmi, ktorí sa okolo Foucaulta mihali, a zúčastňovali sa na dejinách s ním.
Autor disciplinovane plní vecnú úlohu, ktorú si zadal, je úplne zúčastnený, nie je nad vecou - je rovno v nej. Foucaultovi sa nekorí, ale nikde nenakúka do zakázanej komnaty, je veľmi dôstojný vo svojej úcte.
Na Slovensku v preklade Miroslava Marcelliho vyšli v posledných dvoch rokoch tri z Foucaultových kníh: Slová a veci, Dozerať a trestať a Moc, subjekt a sexualita, zbierka článkov a rozhovorov z jeho posledných rokov.
Všetky tri, ale Dozerať a trestať asi najviac, vyvolali záujem. To už však nič nezmení na fakte, že Foucaulta Slovensko zmeškalo. Nesledovali sme jeho knihy, keď ich písal, lebo nám v tom bránila železná opona. A keď konečne padla, zapĺňali sme staršie medzery.
Pochovaný katolík
Foucaultove knihy pitvajú moc vôbec a ukazujú jej vnútornosti v ich nepríjemnej intimite. Kto tu mal chuť na dejiny blázincov, nemocníc, väzníc, zariadení „vzpurné siroty“, intelektálnych koreňov internovania, vylučovania, naprávania a trestania zločincov, mladistvých delikventov, bláznov a homosexuálov, nerozlíšiteľne prepletených s koreňmi európskych vied a myslenia? Nehodili sa k radosti, že nádor moci nakoniec predsa bolo možné vytrhnúť, ako keby to bolo cudzie teleso. Medzitým už sú v slovenčine tri jeho knihy, všetky s tou istou fotografiou Foucaulta s hlavou v dlaniach, s gestom pokojného až radostného zdesenia. Prišiel čas na Eribonove podrobnosti, historky a mená.
A tak ho tu máme, podľa očakávania osamelého a povýšeného nad ostatných, ako bývajú sústredení ľudia. Lenže aj tak permanentne vyrušovaného, poháňaného vzťahmi, vlastne stále obrasteného celým strapcom živých vzťahov. Prchkého, urážlivého a vľúdneho. Ako muža, ktorý si rád kúpil drahé auto a cvičil s činkami, aby mal svaly. A bol šťastný v Amerike, kde homosexuáli nemuseli byť povinne mladí a krásni a mohol si pripadať elegantný v bielom francúzskom roláku. Ako toho, kto každé leto navštevoval svoju mamu a dal sa - zrejme kvôli nej - pochovať ako katolík. Ako človeka, čo napísal: „Píšeme, aby nás milovali.“
Strategické hry
Jún 1984, skoro ráno, malý dvor za parížskou nemocnicou Pitié-Salpetriere je plný ľudí. Michel Foucault zomrel na AIDS. Zástup známych aj neznámych tvárí čaká dlho a v „hlbokom tichu“, ako píše Eribon. Nakoniec sa ozve zlomený, rozochvený hlas Gillesa Deleuza: „Pokiaľ ide o motív, ktorý ma poháňal, bol celkom prostý. Niekomu by, dúfam, mohol stačiť sám osebe. Bola to zvedavosť, ten jediný druh zvedavosti, ktorý stojí za to vytrvale pestovať. Nie zvedavosť, čo sa snaží prispôsobovať sa tomu, čo sa patrí vedieť, ale taká, ktorá dovoľuje človeku odpútať sa od seba samého.“ Na rozlúčku namiesto prejavu čítal Deleuze úryvok z úvodu Foucaultovej knihy Užívanie slastí. „V živote existujú momenty, keď, ak sa chceme dívať ďalej a premýšľať, musíme si položiť otázku, či nie je možné myslieť inak, než myslíme, a vidieť inak, ako vidíme.“
Pre toto ho nemali radi pravoverní ľavičiari: nerozumeli mu, nevedeli si vyrátať, ako rozmýšľa. Ako ich nemohla nerozčúliť stokrát citovaná veta: „moc pochádza zdola“, moc sú „strategické hry“? Teda, žiadny atribút jednej triedy, ktorú treba zvrhnúť. Keď založil Informačnú skupinu o väzniciach, jedny marseilleské komunistické noviny napísali: „Očakávame od vlády, že zabráni intelektuálskym povaľačom v ich exhibicionizme.“
Michel Foucault nebol jednou časťou seba filozof, jednou občan a jednou súkromná osoba. To by preň zvedavosť potom nemohla byť taká dôležitá. „Sme bytosti mysliace a konajúce,“ povedal v jednom z rozhovorov. Toto je z Eribonovho životopisu celkom jasné: Foucault skúmal to, čo žil, a konal to, k čomu myslením dospel, jedno vyplývalo z druhého. Napokon, bol homosexuálom, a ako mladý nejaký čas psychológom v blázinci. Neskôr, v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch napísal napríklad Dejiny šialenstva a Dejiny sexuality, ktoré zmenili videnie ďalších generácií.
