Aby sa ľudia zabavili, odbúrali každodennú jednotvárnosť a stres, zaujímajú sa čoraz viac o rôzne divoké výpravy. Na niektoré chodia aj rodiny s deťmi. O tom, ako to vyzerá pri raftingu a kaňoningu v Jurských Alpách, sa zhovárame s JOZEFOM ČERNÝM, ktorý takéto zájazdy organizuje.
Majú o rafting a kaňoning záujem aj rodiny s deťmi?
„Áno, chodia aj rodiny. Keď majú malé deti, jeden zostane pri deťoch v tábore, druhý ide na vodu alebo do kaňonu a na druhý deň sa vymenia. Keď sú deti väčšie a majú záujem o program, normálne sa zúčastňujú na všetkom spolu s dospelými.“
Musíte pri deťoch rešpektovať nejaké vekové obmedzenia, povedzme pre poistenie?
„Nie. Dvanásť-trinásťročné deti už berieme aj na program. Samozrejme, záleží na tom, aké sú to deti. Ak sú umrnčané, je to ťažšie, ale tvrdé deti to s nami zvládnu bez problémov.“
Ako taký program vyzerá?
„Najväčší záujem je o pobyt v Jurských Alpách. Tam je dva dni rafting a dva dni kaňoning. Najprv vždy urobíme základný tábor a z neho sa potom vyráža na jednotlivé akcie. Na člnoch splavujeme úseky rieky alebo ideme do kaňonov. Princíp je asi taký ako v slovenských kaňonoch, len v tých alpských, do ktorých chodíme my, nie sú rebríky. Takže niektoré úseky sa šmýkajú po zadku, inde sa musí skákať do jazierok, potom zase zlaňujeme.“
Potrebujú vaši zákazníci nejakú fyzickú prípravu?
„Deväťdesiatpäť percent ľudí prichádza bez skúseností, ale sú aj takí, čo idú druhý-tretíkrát. Nikto nepotrebuje žiadnu zvláštnu prípravu. Zvládnu to ľudia, ktorí nešportujú, alebo športujú iba rekreačne. Ak si niekto na nejaký úsek v kaňone netrúfa, alebo by ho nezvládol, tak ho môže prejsť po chodníčku dookola. A keď sa zákazníci boja sami zlaňovať, spúšťame ich na lanách. Deti aj dospelých.“
Vaše deti chodia do hôr s vami?
„Samozrejme, už bežne zvládnu takéto činnosti. Jeden má teraz sedemnásť rokov, druhý trinásť, ale začali asi od desiatich rokov.“
Takže desaťročné deti už môžu skúšať náročnejšie výpravy?
„Menším by som to veľmi neodporúčal. Deväťročné dieťa ešte nemá dosť sily na to, aby napríklad dokázalo pracovať s lanom. Záleží to vyslovene od povahy dieťaťa. Niektorému stačí namočiť hlavu do studenej vody a ono sa otočí a ujde, a druhé bude do tej vody skákať a nedá si povedať, až ho budete musieť vytiahnuť za uši.“
Stalo sa vám, že rodič zle odhadol svoje dieťa, a to sa potom chcelo uprostred akcie vrátiť?
„Stalo. Keď nechce, nepokračuje v programe. Ide po chodníku a pozerá sa.“
A keď ste na člne na rieke?
„Tam to nehrozí. Takéto problémy sa vyskytujú občas pri kaňoningu. Rafting nie je taký náročný. Človek sa nemá čoho báť. Jednoducho sedí a ide.“
Nerobíte aj dlhšie výpravy, kde sa splavuje celá rieka, na ktoré sa nalodia ľudia aj s kompletnou batožinou?
„Takto robíme napríklad poľskú rieku Čorna Anča, ale to je iba turistická voda. Jediná divoká voda, ktorú splavujeme na Slovensku, je Belá.“
Stalo sa vám už niekedy, že stratil nervy dospelý?
„Pri raftingu nie. Okrem toho my pristupujeme ku každej skupine individuálne. Keď vidíme, že zákazníci sú vystrašení, niektoré časti z programu vynecháme. Pred úsekom, kde hrozí prevrhnutie, pristaneme, zákazníci prejdú po brehu, inštruktor prevedie čln, potom nastúpia a ide sa ďalej. A tí, ktorí s tým problémy nemajú, sa splavia. A keď sa prevrhnú, majú o zážitok viac.“
MONA GÁLIKOVÁ
