Pri zmene hranice v roku 1958 pripadlo Slovensku z Poľska 46 hektárov pozemkov v pohraničí. Od nás do Poľska „odišlo“ necelých 74 hektárov. Z pozemkov, ktoré pripadli nám, tvorí slovenské vlastníctvo približne 12 hektárov, neevidované 34 hektárov. Pôdu bez vlastníka obhospodarujú zatiaľ rôzne subjekty ako roľnícke družstvo, obec, Slovenská správa ciest a Slovenský pozemkový fond. Je to takzvaná „voľná“ pôda, na ktorú si môže robiť nárok poľský vlastník po preukázaní dokladov. FOTO - ARCHÍV TASR
BRATISLAVA - Tento týždeň podpísal minister vnútra Ivan Šimko a jeho poľský partner dohodu o zmene štátnej hranice. Podľa nej si Slovensko na troch miestach, na Dukle, na Dunajci a pri Skalitom, vymení s Poľskom neveľké územie, pár desiatok hektárov pozemkov. Na našej strane patria štátu, v jednom prípade miestnemu urbariátu.
Na prvý pohľad ide o bezproblémovú výmenu. V skutočnosti je to však súčasť oveľa zložitejšieho problému medzihraničných sporov medzi Poľskom a Slovenskom. Korene majú hlboko v minulom storočí.
Napríklad na poľských hraniciach záležitosť skomplikoval svojho času prístup poľských úradov. Podľa ich zákonov bolo prípustné, že Poliak, ktorý istý čas obhospodaroval „ničiu“ pôdu, sa mohol po čase stať jej vlastníkom, okrem pôdy cudzích štátnych občanov. Tento osud mohol postihnúť aj mnohé slovenské parcely v pohraničí.
„Ak sa dnes slovenský občan začne dožadovať svojej pôdy na poľskej strane, môžu vzniknúť problémy. Teraz však potrebujeme zistiť, ako je zachytená evidencia pôdy v Poľsku, ktorá pri zmene hranice v roku 1958 prešla z Československa do Poľska,“ hovorí zástupca splnomocnenca vlády pre riešenie vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v slovensko-poľskom pohraničí Alojz Vítek.
Štát zatiaľ zvažuje, ako sa zachovať k prípadným pôvodným vlastníkom.
Informácia o zmene priebehu štátnej hranice medzi Slovenskom a Poľskom vyvolala živú diskusiu našich čitateľov na internete. Ukázalo sa, aká je zmena štátnych hraníc citlivá záležitosť.
O hranice sa viedli odveké spory a boje - od chvíle, ako si ľudia osvoja predstavu o svojom území. „Aj jaskynný človek rešpektoval pomyselnú hranicu ako čiaru medzi dvoma jaskyňami, ktorú keď prekročil, dostal dobre nabrúsenou kamennou sekerou po hlave,“ povedal historik Ľubomír Lipták.
Možnosť narušenia hranice patrí podľa neho k tomu druhu citových otázok, „ako keď vám niekto pošliape vlajku. Chápe sa to ako urážka. A je to v úplnom poriadku,“ hovorí Lipták o znepokojení niektorých Slovákov.
„Moja rodina pochádza z oblasti, ktorá predtým patrila Spišu a teraz Poľsku. Žiadne prenasledovanie (Slovákov) sa nedialo. Väčšina sa presťahovala na Slovensko. To preto, lebo vtedy bolo Slovensko na podstatne vyššej úrovni ako Poľsko. Všetci, čo chceli ostať, ostali (v Poľsku). Ale vtedy sa mnohí rozhodli presťahovať sa. Pravidlom bolo, že najstarší synovia ostali pracovať na majetkoch a mladší s rodičmi sa presťahovali na Slovensko. Naša rodina ešte stále vlastní majetky v Poľsku. Nikto im ich nikdy nezobral,“ píše jeden z čitateľov.
Úzermie sa výmieňalo viackrát. Po prvej svetovej vojne aj po druhej. Najmä však po druhej, po vyrovnávaní s dôsledkami spojenectva slovenského štátu s Hitlerom sa od Slovenska odčlenili poľské územia, z ktorých sa odsťahovalo množstvo Slovákov.
Rodiny sa presunuli na Slovensko, ale niektoré nechali na dedovizni gazdovať niektorého z potomkov. Stávalo sa, že po úmrtí rodičov sa ostatní súrodenci dožadovali podielu z dedičstva. Nejeden súrodenec sa z poľskej strany voči svojim bratom a sestrám na našom území zachoval „macošsky“, vyvlastnil ich.
Slováci sa vtedy pokúšali obracať aj na poľské úrady, ktoré im však nevyšli v ústrety.
Dokonca dovolili, aby si ďalší poľskí občania, ak sa na niektorom z takýchto pozemkov usadili a obrábali ho, mohli po čase pozemok napísať na seba. Šlo o pás územia v 15-20-kilometrovej vzdialenosti od hranice.
Slovenská strana zatiaľ v tomto nedokáže svojim občanom pomôcť.
