Peter Šťastný (vľavo) v rozhovore s inou legendou československého a slovanistického hokeja - Václavom Nedomanským (vpravo).
Vladimír Šťastný.
Sága rodiny Šťastných je verejnosti známa. Hokejovú rodinu preslávili najmä bratia Marián, Peter a Anton. Všetci traja začínali v drese Slovana Bratislava a neskôr hrali v NHL za kanadský klub Quebeck Nordiques. Tak trochu v úzadí bol ich starší brat Vladimír, ktorý sa dostal k hokeju ako prvý. Neodišiel od neho ani po skončení aktívnej hráčskej kariéry, ďalej sa mu venoval na trénerských postoch. Najväčší úspech zaznamenal VLADIMÍR ŠŤASTNÝ ako asistent trénera Jána Filca na tohtoročných majstrovstvách sveta v Göteborgu, kde prispel svojimi skúsenosťami k naplneniu zlatého hokejového sna slovenského tímu.
Ako ste sa dostali k hokeju?
„Bývali sme neďaleko bratislavského Tehelného poľa, kde väčšina mladých ľudí športovala. Vyskúšali sme s bratmi viaceré športy. Ja som ako prvý skúsil hokej, ktorý mi ihneď učaroval. Chcel som byť brankárom. Lákalo ma však aj štúdium, a tak som si musel vybrať medzi hokejom a vysokou školou. Rozhodol som sa pre štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave a k hokeju som sa ako hráč už nikdy nevrátil.“
Vaši bratia sa však presadili. Ako ste to prežívali?
„Otvoril som im cestu, no sám som z nej zišiel prvý. Možno to bolo dobré, lebo som mal možnosť sledovať ich kariéru z nadhľadu. Rodičia, ktorí boli pracovne vyťažení, mi zverili viaceré výchovné právomoci, a tak som na bratov dohliadal.“
Rodina si pomaly zvykala, že jej členovia sú úspešní. Kedy sa začali prvé hokejové úspechy?
„Prvý to načal Marián, keď priniesol medailu z ME do 18 rokov. Vo vtedajšom československom výbere sa stal najlepším strelcom. Postupne sa do toho kolotoča dostal aj Peter a napokon aj Anton. Keď mal Tóno 15 rokov, postavil som ho pred rozhodnutie, musel si vybrať buď džudo, alebo hokej. Málokto vie, že sa dlho venoval dvom športom. Chcel som, aby sa venoval hokeju, a tak sa aj stalo.“
V tom čase ste už boli v tieni vlastných bratov, neprekážalo vám to?
„Nie, úprimne som sa tešil z ich úspechov. Boli pýchou rodiny, nikdy som im nezávidel. Vedel som, že za ich úspechmi je tvrdá drina. Skôr mi prekážala závisť iných ľudí.“
Prvý vážny zlom v živote vašej rodiny nastal v roku 1980, keď sa bratia rozhodli emigrovať z vtedajšieho Československa do zámoria. Ako ste to znášali tu doma?
„Rodičia to znášali veľmi ťažko. Ja som to chápal. Vedel som, že ich hokejové kvality prerástli naše hranice a že ich život bude kvalitnejší. Prvýkrát sme si s bratmi telefonovali až po roku. Dovtedy sme dostávali len sprostredkované informácie. Predstavitelia komunistického režimu z toho neboli nadšení, ale dalo sa to vydržať. Dnes mi to pripadá komické, ale pred dvadsiatimi rokmi to bola vážna situácia.“
Vás to do zámoria neťahalo?
„Premýšľal som o tom. Zostal som však doma, lebo som nemohol opustiť zvyšok rodiny. Každá rodina potrebuje niekoho, kto ju v ťažkých chvíľach podrží. Vtedy som netušil, že komunizmus padne tak rýchlo.“
Ako ste prežívali november 1989 a politickú zmenu, ktorá otvorila hranice?
„Trénoval som vtedy v Nemecku. Tento rok je pre väčšinu ľudí prelomový, ale v mojom prípade to bol tragický rok. Zahynula mi manželka, a to zmenilo môj svet. Vrátil som sa do Bratislavy, syn mal práve pred maturitami. Táto tragédia ma definitívne pripútala k domovu. Prvoradý sa stal môj syn Michal. Hral hokej a chystal sa na právo. Napokon vyštudoval fakultu telesnej výchovy a športu.“
Po vzniku slovenskej reprezentácie v roku 1993 ste sa vrátili do veľkého hokeja. Aká bola atmosféra prvého letného tréningového kempu slovenskej reprezentácie v Bojniciach?
„Bola to veľká vec. Zrazu sme mali s Júliusom Šuplerom k dispozícii štyridsať hráčov pre slovenskú reprezentáciu. Selekcia pred olympijskou kvalifikáciou v Sheffielde bola zložitá a krutá. Každý chcel hrať za slovenské národné mužstvo.“
Pred Lillehammerom sa v belasých dresoch Slovana zišlo opäť trio Šťastných. Aký to bol pocit, vidieť ich opäť na bratislavskom ľade?
„Bolo to úžasné. Zaplnený zimný štadión opäť dýchal atmosférou z roku 1979, keď Slovan získal prvý historický titul pre Slovensko. Navyše ten tretí Šťastný bol popri Petrovi a Antonovi môj syn Michal. Vidieť ho hrať s bratmi bolo krásne, bol to životný zážitok.“
S bratom Petrom ste zažili olympiádu v nórskom Lillehammeri v roku 1994. Ako hodnotíte hru nášho mužstva?
„Hokejový svet sa učil hovoriť po slovensky. Krásny hokej, aký vieme hrať iba my, slávil úspech. Štvrťfinále s Ruskom nás síce zastavilo na ceste k medailám, ale fantastický pocit z našej hry nám nikto nezoberie.“
Pri návrate medzi svetovú hokejovú elitu ste na reprezentačnej lavičke chýbali, prečo?
„Dodnes tomu nerozumiem. Peter neprišiel reprezentovať Slovensko do Popradu a zvolil si cestu návratu do NHL. Ja som jeho rozhodnutie chápal, pretože to bola posledná príležitosť zahrať si v najprestížnejšej lige sveta a dokázať si, že na to stále má. Zmluva so St. Louis mu to umožnila. Na Slovensku sa to nestretlo s porozumením. Všetci videli len jeho neochotu reprezentovať. Možno som sa stal obeťou tohto hnevu.“
Tušili ste vtedy, že sa vrátite na reprezentačnú stoličku po piatich rokoch?
„Určite nie. Keď ma v lete 1999 oslovil Ján Filc, bolo to pre mňa prekvapenie. Ako tréner brankárov som chcel mužstvu veľmi pomôcť, pretože tento post bol najproblematickejší. Už po roku sme získali s mužstvom striebro v Petrohrade a na Slovensku sa začala meniť hokejová história.“
Náš čas prišiel 727 dní po Petrohrade. Ako ste sa cítili po Göteborgu?
„Bol to úžasný pocit. Som rád, že sa opäť spojili naše cesty s bratom Petrom, o to bola moja radosť zo zlatého úspechu väčšia. Z finálového zápasu s Ruskom mi utkvel v pamäti jeden moment. Po vyrovnávajúcom góle Sušinského sa takmer všetci zahľadeli do zeme.“
Váš pohľad sa vtedy stretol s Petrovým, ktorý stál na tribúne. Aké šifry ste si pohľadom vymenili?
„Bola to skutočná telepatia. Z bratových očí sálal pokoj, hovorili mi: Neboj sa, aj tak to vyhráme. Slovensko si prišlo po zlato. Ja som mierne prikývol. V tej dusivej atmosfére to bol balzam ako remeň. Bondrov gól potvrdil Petrov pohľad.“
ŠTATFOTO - JÁN SÚKUP
Autor: ROMAN VILKOVIČ
